Secrets between us

6

„Felix stretla som ťa včera po prvý krát." „Počkaj...." ,Felix sa otočil a začal niečo hľadať. „Čo hľadáš?" ,začal pozerať po poličke so svojími vecami. „Aaa tu to je" ,vzal snehovú guľu z poličky. „A teraz?" „Snehová guľa?" ,nedávalo mi to zmysel. „Dala si mi ju" ,zobrala som mu ju z ruky, ale na nič som si nevedela spomenúť. „A vieš kedy?" ,pokrutila som hlavou. „Pred ôsmimi rokmi" ,vzala som guľu pevne do rúk, zatvorila oči a pokúsila sa spomenúť. „A pamätáš sa?" ,keď som otvorila oči, Felix pozeral na mňa so psími očami. „Všetko čo si mi teraz povedal mi nedáva žiaden zmysel." „Bolí to viac než som očakával" ,povedal takmer šepkajúcim hlasom Felix.

„Počkať, my sme sa už poznali predtým?" „Pred autonehodou? Samozrejme že áno." „Ale myslela som si, že Bangchan..." ,nedokázala som to dopovedať. Prečo mi niečo také zatajil. Snažila som sa ukľudniť. „Môžem vyskúšať ešte jednú vec?" ,prikývla som hlavou. Prišiel ku mňe bližšie, pritiahol si ma k sebe a vzal si do rúk moju tvár. Približoval sa bližšie a bližšie. Zatvorila som oči a čakala, keď to už konečne príde. Bola som z toho veľmi napätá. Po chvíli sa naše pery spojili. Bol to neopisateľný pocit. Cítila som horko jeho úst. Bolo to príjemné, ale nedokázala som si spomenúť na nič, čo by ma spájalo s Felixom.

„Ľudia, už sme doma. Poďte dole" ,zakričal na nás Bangchan z chodby. S Felixom sme sa zľakli a hneď od seba odstúpili. Felix sa na mňa pozeral s tým najväčším úsmevom. Začala som sa červenať. Citila som to. Citila som sa aj trošku trápne. „Už si niečo pamätáš?" „Stále nič. Ale mali by sme ísť dole." „Ja nepôjdem, ty ak chceš môžeš ísť." „Dobre. Idem sa pozrieť čo chce. Tak sa zatiaľ ahoj." „Ahoj" ,povedal smutne Felix no aj tak s úsmevom na tvári ma vyprevadil k dverám. Zišla som dole a išla do obývačky. „Ako to išlo?" ,opýtal sa ma Chan. „Dobre" ,aj keď je to pravda, ale bolo to super s nim stráviť čas. „Si hladná?" ,opýtal sa ma Jeongin. „Nie ďakujem. Nemám chuť " ,važne som nemala na nič chuť. Nevedela som sa spamätať z toho, čo sa udialo pred pár minútami vo Felixovej izbe. Nevedela som naňho prestať myslieť. V tom ma niekto vyrušil z týchto myšlienok. „Si v pohode?" ,spýtal sa ma Lee Know. „Áno, nemusíš sa obávať Minho" ,lahľa som si na gauč a počúvala chalanov ako sa rozprávaju.

Po čase som zaspala. Zobudila som sa a bolo už dosť neskoro večer. Bola som sama v obývačke. Rozhodla som sa ísť do svojej izby. No cestou do izby som započula hudbu jednej z izieb. Počúvala som hudbu a išla za zvukom. Uvidela som dvere, ktoré boli polootvorené a vo vnútri izby sa svietilo. Prišla som k dverám a pomaly som zazrela dnu. Bol tam Hyunjin, v malom štúdiu, kde nacvičoval tanec.