Secrets between us

23

„Je tu ešte niečo čo mi chcete povedať alebo to bolo všetko?" ,povedala som po chvíli, kým som prestala plakať. „Iba to, že...bol som vážne pri tebe po rozchode, aby si nebola sama a mala pri sebe niekoho kto ťa rozveselil. To je asi odomňa všetko" ,povedal Hyunjin.

„A dostal si nejakú výhodu, že tvoj plán popravde fungoval?" „Aj napriek tomu si Felixa veľmi milovala. Takže, som sa ani nesnažil si ťa získať. Pomohol som ti cez to neprijemné obdobie. Cítil som sa nepríjemne..." ,nedokázala som sa mu pozrieť do očí.

„Viem, že som spravil chybu. Môžeš ma za to nenávidieť. Ale prosím ťa...neviň za to Bangchana" ,pokračoval ďalej Hyunjin. „Prečo by som nemala? Klamal mi." „Chcel byť dobrý kamoš..." „Za toto nieje žiadne ospravedlnenie. Môžeš za to ty, aj Chan. Ktovie, možno by som bola s Felixom doteraz..." ,pozrela som sa na Felixa.

Felix mal až iskričky v očiach keď to počul. Usmial sa na mňa a chytil ma za ruku. „Áno máš pravdu...pokašľali sme to" ,povedal smutným hlasom Hyunjin. „Bolo by to oveľa ľahšie, keby si mi to povedal predtým..."

Felix prikyvoval na súhlas so mnou. Nepustil mi ani ruku, naopak ju zvieral pevnejšie. Mali sme prepletené prsty, ktoré sme obaja od seba nechceli odtrhnuť. „Jediné, čo môžem spraviť je sa ospravedlniť. Je mi to vážne ľúto Y/n. To isté chcem povedať aj tebe Felix. Ospravedlňujem sa ti."

„Je to v poriadku, nemaj obavy" ,povedal mu Felix. „Mal by som už odísť aby ste sa porozpravali osamote. Ešte raz sa ospravedlňujem. Dúfam, že mi veríte že to myslím vážne." „Ja ti verím" ,povedala som mu úprimne.

„Ja tiež" ,odpovedal Felix. „Ďakujem" ,postavil sa z pohovky a odišiel z izby. Nevedela som ako sa mam cítiť a správať po tom všetkom. Potrebovala som nachvílu zavrieť oči a nemysliet na nič.

„Si v pohode?" ,spýtal sa ma Felix. „Noo, nie tak úplne" ,povedala som s povzdychom. „Chcem len niečo objasniť...nepovedal som ti to, pretože som chcel, aby ti to povedali oni. Ale oni ti to nepovedali...teda až doteraz..." „Felix..." „Áno?" „Myslím, že sa radšej vrátim domov" ,pustila som mu ruku.

„Prišla som sem aby som strávila čas so svojím najlepsím kamošom a s jeho kamošmi, ale všetko co som počula bolo klamstvo." „To áno. A kedy sa vraciaš?" „Musím sa pozrieť, kedy mi ide najbližší let." „Okey" ,povedal chladne Felix.

Chcela som aby ma zastavil, ale on nespravil nič. „Mala by som íst a pobaliť si veci." „Mhm, dobre" ,odišla som bez slova. Išla som do svojej izby a začala si baliť veci, aj keď som nevedela kedy mi ide najbližší odlet.

Po asi dvadsiatich minútach niekto zaklopal na dvere. Nepovedala som nič, aby niekto mohol vojsť do mojej izby. Nechcela som byt s nikym. No napriek môjmu zákazu sa otvorili dvere a vošiel do izby Bangchan.

Nevenovala som mu pozornosť a ignorovala ho. „Čo to robiš?...Y/n?" ,neodpovedala som mu. Naďalej som si balila veci do kufra, no v tom ma chtil za ruku. „Aký máš problém?" ,snažila som sa byť kľudná „pusť ma, prosím." „Hovor so mnou..." ,tlačil na mňa Chan.

Vytiahla som si ruku z jeho zovretia „Odiď!" ,skríkla som na neho. Snažila som sa neplakať, no nedalo sa to ovplivniť.