Secrets between us

17

„Prečo si mu povedal aby odišiel?" ,opýtala som sa Hyunjina. „Cítil by som sa nepohodlne, ak by počul ako ďalej náš príbeh pokračuje. „Mhm, dobre. Tak hovor som zvedavá."

„Sedela si na zemi a plakala si, tak som si k tebe prisadol." „Počkať. Nepovedala som ti aby si zmizol?" „Presne tak." „Tak prečo si si sadol aj napriek môjmu odmietnutiu ku mne?" „Dievča plačúce na studenej zemi o pol noci, mohol som len tak prejsť?" ,Hyunjin počas rozhovoru nespustil zo mňa oči.

„No máš pravdu" ,na jeho mieste spravým to isté. „A čo sa stalo potom?" „Počkal som, kým prestaneš plakať." „A odišiel si potom?" „Chcel som ťa odprevadiť domov, ale ty si nechcela ísť domov. Takže sme sa prechádzali len tak mestom a rozprávali sme sa do východu slnka" ,Hyunjin mal neuveriteľné iskričky v očiach. Nemohol sa prestať usmievať.

„Neverím že si to urobil, len preto, že som nechcela ísť domov." „Vlastne to nebol jediný dôvod" ,nervozne sa zasmial. „A aký si mal ešte dôvod?" ,zaujímalo ma to dosť. Chcela som vedieť, či sme boli kamaráti alebo sme spolu chodili. „Užíval som si čas strávený s tebou." „Takže si ku mne niečo cítil?"

Hyunjin sa usmial. „Počkať. Ty ešte stále niečo ku mne cítiš, veď minule v izbe si povedal..." ,ani som to nepovedala a on už vedel o čom sa jedna. Prikyvoval hlavou a nervozne sa začal smiať. „To myslíš vážne?" „Nie je to moja chyba" ,bránil sa Hyunjin. „Ale tvoja..." „Čože? Prečo moja?" „Je niečo na tebe. Niečo, čo ma privádza do úplného šialenstva."

Nevedela som čo mu mám na to povedať. „V tú noc, keď som si sadol ku tebe..." „Áno?" „To ako si sa na mňa pozrela. A aké máš krásne oči. Ešte nikdy som takéto krásne oči nevidel. Stratil som sa v nich, vždy keď som sa ti do nich pozrel" ,sklonila som hlavu. Začala som sa hanbiť. Neviem prečo. Veď mi iba povedal kompliment.

„V tú noc pred pár dňami si mala rovnaký pohľad ako predtým. Myslel som si, že zošaliem." „Vedia ostatní, že niečo ku mne cítiš?" „Áno. Han a Jeongin. Ale to len preto, že si to všimli počas liveu." „Čo si všimli?" „Ako sa na teba pozerám" ,poškrabal sa za hlavu a nervózne sa usmial. „Nuž aj Stays si to všimli" ,jemne som sa zasmiala.

„To áno, ale nevedia na koho som sa pozeral." Pozerala som na neho s otupelým pohľadom. Aspoň že to myslel zo srandy. Teda myslím. „Mala by si ísť spať. Vyzeráš unavene." „Ale ja chcem, aby si mi povedal toho viac čo sme spolu zažili." „Máme na to ešte veľa dní. Porozpravame sa o tom." „Dobre."

„Poď. Odprevadím ťa do tvojej izby" ,prikývla som a postavili sme sa z gauča. Pred dverami mojej izby sme sa rozlúčili a išli si obaja ľahnuť do svojích izieb. Keď som si ľahla do postele, snažila som zatvoriť oči a zaspať. Ale nemohla som.

V tom som počula otvárať dvere mojej izby. Tichými krokmi si po chvíli niekto klakol pred moju posteľ. Tvárila som sa že spím. Pootvorila som oči, aby som zistila kto to bol. Bol to Felix. Ticho a s úsmevom na mňa pozeral.