Ranný beh zakončujem ľadovou kávou z neďalekej kaviarne a po rýchlej sprche presúvam zadok spolu s Macom na balkón.
Riešim pracovné veci,popíjam citronádu a fajčím jednu od druhej,chill.
Pekelné teplo ma však vyháňa,no najskôr sa snažím znovuskriesiť spomínaný muškát.
Okrem vyhynutej rastliny v kvetináči svieti biela obálka,nechápem.Otváram obálku s krátkym textom a QR kódom.
"Děkuji Doro v pátek tě čekáme na šou,Tomáš."
Na šou?Skenujem kód,vyskakuje na mňa VIP vstupenka na koncert milion plus tento piatok v Pardubiciach.Pojem milion plus mi niečo hovorí no ich hudbu absolútne nepočúvam a okrem toho mám v piatok dohodnuté stretko so Sárou.
Obálku odkladám v obývačke na stôl a objednávam obed z donášky.Som totiž príliž lenivá variť,nikdy neodhadnem správny pomer a potom sa týždeň nasilu pchám tým istým jedlom.
No a ja nič nerobím nasilu,pokiaľ mi niečo nevyhovuje dávam ruky preč.Naučila som sa hovoriť nie s kľudom angličana.Nezožieram sa,nenervujem no proste čistá flegma.Myslím si,že keby sa všetci ľudia hodili do kľudu svet by bol oveľa krajším miestom.
Po všetkých pracovných povinnostiach Maca odkladám a otváram instagram.Moje zvedavé ja vyťukáva do vyhľadávania slovné spojenie milion plus a rozklikáva profil.Stories prezradili,že tento piatok vystúpi v Pardubiciach Yzomandias a že Yzomandias je vlastne potetovaný kamoš.V iných príspevkoch sa zase objavujú fotky Tomáša takže predpokladám,že rapuje spolu sním.Prehľad by bol no na koncert sa pravdepodobne aj tak nechystám.
Momentálne sa však chystám za Davidom,stretávame sa vyše pól roka.
Žiadny filmový večer ani prechádzky,prídem urobíme čo máme a odchádzam domov.
Mne to tak však vyhovuje nemáme si totiž moc čo povedať,zato v posteli to klape.
Po letmom pozdrave vyslobodzuje moje telo z tesného overalu a privádza ma presne tam kde chcem,kvalitne využitých dvadsať minút.
Som oblečená,učesaná a nachystaná na odchod no jeho ruka ma zastavuje.
"Doroto já už takhle dál nemúžu."
"Jak takhle?"
"Už to prostě nedávám."
"Aha a čo stým teda chceš robiť?"
"Chci tě normálně nebo vúbec."
"V tom prípade sa asi vidíme naposledy."
"Jak tohle múžeš jenom tak říct?Já bych stebou chtěl mít normálnej vztah."
"Na niečom sme sa predsa dohodli."
"Jo to ale bylo před pul rokem.Chceš mi říct,že ke mě nic necítíš?"
"Ale jasné,že hej.V posteli toho cítim veľa."
"Dorinko já tě miluju."
"Toto nerob naozaj."
"Myslim to vážně."
"Ja teba ale nie Dávid prepáč."
"Tohle nemúžeš myslet vážně."
"Myslím to vážne,vyhovuje mi to presne tak ako to je.Nič viac v tom nehľadaj."
"Víš ty co?Tak jdi dopíči jseš coura."
"Ďakujem rada som ťa spoznala."
Trieskam dverami a kráčam späť domov.Úprimne ma náš "rozchod" celkom mrzí,Dávid mi naozaj vyhovoval.
Ale ako som už povedala nemám si sním čo povedať a nebudem kŕmiť žiadnu jeho predstavu lásky.
Mesiac osvetľuje pohár vína,ktorým zapíjam "slobodu" a potom už zaliezam do perín.
