Pamätáte si ma? Volám sa Emma a mam 23 rokov. Bývam v Prahe lebo tu pracujem. No pracujem? Jak sa to povie cez víkendy som doma v Prahe a cez pondelky a piatky som v Pardubiciach. Je to celkom na hovno žiť až v Prahe keďže som tu iba 2× do týždňa. A tak sa sťahujem do Pardubíc. Vyštudovala som Psychiku. Pomáham ľuďom z mentálnymi sklonmi. Pracujem v Pardubiciach lebo tam mam kancel ale rozmýšľam nebolo by zle pracovať rovno z domu. No uvidím práve som na ceste do bytu ktorý som už planovala a zorganizovala. Čiže tam je už všetko. Fajn nejaká ešte pol hodinka cesty aby som sa dostala do Pardubíc. Fajn zastavujem na pumpe aby som si kúpila niečo na jedenie a pitie a natankovala. Zaplatila som bagetu a tankovne ešte si kúpiť vodu pred pumpou v automate. Stal tam nejaký vysoko typek. Neviem kto to je ale spadli mu peniaze ktoré som následne podvihla a dala mu ich. "to vam spadlo" povedala som keď som mu podávala peniaze. "dekuji" povedal mi vysoký pan. Nevidela som mu do tváre mal na sebe okuliare a ešte k tomu aj kšiltovku. "Emmo?!" povedal keď na mňa pozrel. "odkiaľ ma poznate?" v tom si dal dole kšiltovku a okuliare. "d-dominik? Nepovedala by som žeby si sa za tých 7 rokov takto zmenil" povedala som veľmi prekvapene. "no jo ty si taky nic moc jina vice krasy no" povedal a usmial sa. "no dik, dlho sme sa nevideli kde máš nasmerované?" opýtala som sa ho. "do Pardubíc vyš bidlím tam už dobu." povedal a mne sa objavil prekvapený výraz. "neveríš ja tiež presťahovala som sa tam" povedala som s radosťou. "tak to je boží, mohli bychom si pohnou jeste nejak ta pul hodka cesty mdyž tak bychom se mohli nekde setkat zajed nekam pokecat za ty roky co ty nato?" povedal a navrhol svoj plán. "super môžme fajn idem." rozlúčili sme sa a ja som už smerovala k autu.
-príchod do Pardubíc
