Sablewood

Začiatok konca

Strach.

To bolo to jediné, čo som v tej chvíli cítila, to jediné, čo mi ostalo. Vedela som, že za to, čo robím dostanem trest smrti. Vedela som, že kvôli tomu, čo sa chystáme urobiť, sa už nikdy nebudeme môcť vrátiť.

Ale ja som sa nechcela vrátiť. Už nikdy nechcem byť súčasťou tohto pekelného miesta. Už nikdy nechcem byť súčasťou Sablewoodu. Miesta plného strachu a bolesti. Miesta plného falošnej autority. Miesta, ktoré pre mňa určite nebolo domovom.

Na druhej strane som si v ňom domov našla.

Našla som tam jeho.

Bežala som tak rýchlo až som zakopávala o vlastné nohy a niekoľkokrát spadla. No vzápätí som sa hneď zodvihla a utekala ďalej. Chytila som si zablatenú sukňu a snažila sa, čo najrýchlejšie dostať na koniec tejto bažiny. Nohy sa mi zabárali do lepkavého, slnkom zohriatého bahna. Keď som urobila krok vpred, noha sa mi v ňom ponorila až po koleno. Zaplakala som. Stratila som rovnováhu a moje veci, ktoré som držala zabalené v bielej plachte mi spadli priamo do neho. Po tvári sa mi spustilo ešte viac sĺz.

Prívesok od mami sa zaboril do blata a navždy splynul s prírodou.

Vzlykala som a bojovala s nutkaním zachrániť ich.

Stratila by som priveľa času.
Zaťala som zuby a snažila sa pohnúť vpred, ale moje nohy boli obalené blatom a priveľmi ťažké.
Zavzlykala som hlasnejšie.

Prosím ťa, Bože! Prosím!

Noha sa mi uvoľnila, ale čierna vysoká čižma v ňom ostala zaborená.

Vyzula som si aj druhú čižmu a urobila dlhý krok dopredu.

Podarilo sa!

Hýbala som sa!

Zúfalo som sa usmiala.

Pálili ma pľúca a ťažili dlhé šaty, ktoré nasiakli bahnom. Bežalo sa mi priveľmi ťažko, ale nemohla som prestať. Keby som zaváhala...

Keby ma chytili..

Striasla som tú myšlienku z hlavy.

Musela som sa sústrediť nato, čo bolo teraz.

Na krátku chvíľu som zastavila a snažila sa odtrhnúť už tak natrhnutú látku na sukni. Ťahala som z celej sily, ale látka nepovolila. Zúfalo som zavzlykala a nadvihla sukňu ešte vyššie. Brodila som sa v blate, ktoré sa mi viac a viac lepilo na telo a oblečenie. Strácala som sily i výdrž.

Opúšťala som sa a prepadala ma panika.

Určite ma chytia.

Chytia ma a...

Celá krajina bola ešte ponorená do tmy. Jediným zdrojom svetla bol mesiac, ktorý sa týčil na oblohe a dodával mi odvahu.

„Nevzdávaj sa," znelo mi v hlave tým zamatovým hlasom. Tým hlasom, ktorý si ma tak získal. Tým, kvôli ktorému som v tomto močiari a brodím sa bahnom. Bol to ten hlas, ktorý mi dal nádej, že môj život môže vyzerať aj inak ako doteraz.

Poháňal ma hlas, do ktorého som sa zamilovala.

Vyslala som sa na trest smrti.

Iba tak, mávnutím ruky.

Pri činoch páchaných z lásky sa ľudia nespoznávajú. Myseľ nefunguje tak ako má a srdce splašene bije. Sme ochotný urobiť čokoľvek a kedykoľvek, pretože nám to príde tak správne...

Tak...

Nevyhnutné.

Robíme láske cestu a odstraňujeme prekážky. Problémom je, že odstraňujeme aj tie prekážky, ktoré sme si sami nastavili. Odstraňujeme naše obranné múry, ktoré sme si sami dlho a ťažko stavali.