Sablewood

Ľútosť

*Thomas*

Bol som tak ďaleko od domova, no necítil som sa o nič prázdnejšie ako dni predtým. 

Prechádzal som sa preplnenými, vysvietenými chodbami, dýchal som suchý vzduch a pil som priezračnú, odstátu vodu, ale aj tak som bol iba chodiaca prázdna schránka.

Necítil som žiadnu úľavu, žiadne šťastie.

Bolo však zvláštne mať nad hlavou pevnú strechu, z ktorej nepretekala dažďová voda a nepresakoval pach hniloby. 

Keď nás vysadili z vozov, nahnali nás do kúpeľní, kde nám služobníctvo nachystalo vodu na dlhý kúpeľ, počas ktorého nám prikázali, aby sme si tvrdou drátenou kefou vyšúchali každý kúsok kože.

Báli sa chorôb chudobných ľudí viac ako skazeného charakteru tých bohatých.

Naše staré oblečenie spálili a nechali nás niekoľko dní v karanténe, ďaleko od ostatného služobníctva. Oddelený som však bol aj od Lary. Tá obývala ženskú časť budovy, kam som sa nemal ako dostať. 

Laru som zazrel iba pri vystupovaní z voza. Keď jej oči našli tie moje, slzy jej na tú krátku chvíľu prestali tiecť z očí. Odčítal som jej z pier svoje meno a hneď za ním nasledoval malý úsmev... Nádeje?

Lara do mňa vkladala nádeje.

Dúfala, že ju zachránim.

Dúfala, že ju zodvihnem do náručia a odnesiem ju odtiaľ preč. To som však nedokázal.

Nie v tejto chvíli.

Nahnali nás do malých kamenných miestností a odvtedy som ju nevidel. 

Až do dnešného rána. 

Po niekoľkých dňoch výcviku a overovania mojich bojových schopností, ma poslali do služby. Tým, že som porazil každého, koho proti mne postavili, dostal som jednu z najdôležitejších pozícií v zámku. 

Mal som ochrániť princeznú, aj na úkor svojho života.

Tak znela prísaha, ktorú som zložil pred pár dňami. 

"Môj život patrí iba jej, do konca mojich dní."

Prísaha, ktorá mi doteraz znela v ušiach.

Hneď v prvý deň, ako som nastúpil do služby, mal som princeznú odviesť k jej otcovi. 

A vtedy som uvidel Laru.

Stála medzi dverami princezninej izby a v momente, kedy ma zazrela, zalapala po dychu. Chcela sa mi hodiť okolo krku, ale zastavil som ju pohľadom.

Neboli sme sami.

Nemohli sme sa spolu rozprávať, nemohli sme k sebe prejavovať akékoľvek náklonnosti počas prítomnosti iných ľudí.

Bolo to priveľmi nebezpečné. 

Odsúdili by ju. Lara nebola manželkou, no nebola ani slobodnou ženou.

Žiadna žena v jej veku v Sablewoode nebola slobodná.

Mala záväzky, o ktorých ešte nevedela.
Ani minútu som nepochyboval o tom, že aj napriek tomu, že nastúpila do služieb kráľovskej rodiny, Lara bude súčasťou tohtoročného obradu, na ktorom jej vyberú manžela. 

Nemohol som ju ohroziť.

"Princezná?" Opýtal som sa zmätene. Lara potlačila emócie, ktoré ňou lomcovali a zhlboka sa nadýchla. Uhladila si sukňu a snažila sa pred ostatnými strážnikmi pôsobiť uvoľnene. 
"Pred chvíľou opustila izbu," ukázala rukou do prava. "Týmto smerom."
Prikývol som a posledný raz na ňu pozrel. Videl som ako sa trasie nervozitou, ale zároveň som videl ako jej padol kameň zo srdca, po tom čo zistila, že na zámku nie je sama.