Sablewood

Drahokam

Do miestnosti presvitalo slabé svetlo z mesiaca, ktoré mi cez biely záves dopadalo na polovicu tela. Sedela som na okraji železnej vane a nechtami som klopkala na jej kovový okraj.

Zvuk sa mi vpíjal do uší ako horúce kvapky vody do pokožky.

Od horúcej vody mi zčervenela pokožka a bylinné oleje ma pálili v očiach.

Sedela som nahá a dívala som sa na béžovú spodnú bielizeň položenú na podlahe.

V bruchu som mala nepríjemnú nervozitu, ktorá sa prejavovala v nutkaní obhrýzať si nechty a pokožky okolo prstov.

Stisla som okraj vane silnejšie.

Na ráme dverí sa ozvalo klopkanie.

To klopanie, ktoré má sprevádzalo celý život.

"Slečna?" Ozvala sa moja komorná slúžka Patricia.
Obliekla som sa do ľanového županu. "Môžeš vstúpiť."

Patricia vstúpila do miestnosti a jej pohľad padol na pohodenú spodnú bielizeň na podlahe.
Prekvapene na mňa pozrela, ale keď videla, že sa na ňu celý čas pozerám a čakám na jej reakciu, odvrátila pohľad. Pustila sa do práce a ja som odišla z miestnosti.

Keď ma ráno Patricia chystala na raňajky, dívala som sa na svoj odraz v zrkadle. Gaštanové vlasy začali strácať farbu a silu.

Chradla som.

Pokožku som mala bielu ako sneh a niektoré časti tela som mala obsypané zapálenými vyrážkami. Pomaly som sa dotkla svojej tváre a uštipla som sa do líca.

Červeň sa mi do nich pomaly nahrnula a ja som aspoň na chvíľu vyzerala...

Zdravo.

Keď mi Patricia dočesala vlasy a stiahla mi ich zlatou sponou na temene hlavy, snažila sa rýchlo odložiť kefu naspäť do toaletného stolíka.

"Počkaj," vyhŕkla som.
Patricia zodvihla pohľad a našla si ten môj v zrkadle pred nami.
Otočila som sa k nej a natiahla som ruku.
Sklopila pohľad a nechcene mi podala kefu spoza chrbta.

Zhíkla som.
"To je v poriadku slečna, je také obdobie..."
Vytiahla som obrovský chumáč vlasov z kefy a pošúchala ho medzi prstami.

Doposiaľ som taký ešte nevidela.
Pri pohľade na neho som mala pocit, že mi na hlave neostalo už nič z mojich dlhých hustých vlasov.

"Je to vidieť?" opýtala som sa rázne, čím som jej skočila do reči.
"Nie je slečna," odpovedala skleslo, "ešte nie."
Stisla som pery a položila chumáč vlasov na toaletný stolík.
"Ďakujem Patricia, to je všetko."
Jemne sa uklonila a odišla z izby.
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.

Otočila som sa naspäť k zrkadlu.

Strácala som sa.

Jediné, čo bolo rovnaké ako kedysi boli moje oči, ktoré hrali jasnou zelenou farbou.

Inak som to už nebola ja.

***

Keď som prechádzala studenými chodbami, služobníctvo, ktoré som cestou stretla ma zdravilo hlbokým poklonom. Dívali sa do zeme, akoby mi ich pohľad mohol ublížiť.

Akoby ich pohľad na mňa bolel.

Kráčala som vzpriamene a dúfala, že na mne nie je nič poznať.

Dúfala som, že nikto nevidí to, čo som sa tak snažila zakryť.

Čo ak mi vidia pod šaty?