Sablewood

Potupa

*Nisha*

Sedela som pri okne.
Už niekoľko hodín.

Nehýbala som sa a dúfala som, že ak sa nebudem hýbať ja, prestane sa hýbať aj svet okolo mňa.

Dúfala som, že sa stratím v prázdnote a všetci zabudnú, že som vôbec existovala.

Vždy som sa smrti bála.

Keď zomrela moja mama, nedokázala som myslieť na nič iné iba na to, kde asi odišla po smrti.

Kde odišla jej myseľ?
Kde sa stratili jej pocity, jej láska ku mne?

Kde to všetko odišlo?

"Všetci sme tu iba na chvíľu, Nisha. Chodíme po tomto svete, dýchame tento vzduch. Sme tu a dívame sa na slnko, na mesiac, ktorý si tu striedajú služby na oblohe. Sme tu, ale zajtra tu už byť nemusíme."

Zvraštila som tvár. "Ale... Čo bude potom?"
Mama mykla ramenami. "Nič." Pokúsila sa o úsmev a pohladila ma po líci. Zmätene som sa posadila a pozrela do jej unavenej tváre, ktorú bičovala choroba. "Dokedy bude to "nič"?" Rozhodila som rukami. "Keď zomriem, kam pôjdem? Dokedy tam budem? A kedy sa vrátim?"
Mama sa smutne pousmiala a začesala mi prameň vlasov za ucho. "Neviem, dieťa moje." Oprela si hlavu o vankúš a privrela oči. "Na tieto otázky nikto nepozná odpoveď."

Chcela som ísť za mamou, nech už bola kdekoľvek.

Chcela som sa jej hodiť do náručia a poddať sa plaču.

Chcela som si vyplakať tie obrazy z očí.

Objala som si kolená rukami a oprela si o ne čelo.

Na dvere ktosi zaklopal, ale ani to ma neprinútilo pohnúť sa.

Klopanie sa ozvalo znova a napokon niekto nesmelo vošiel.

Pomaly som zodvihla hlavu a môj pohľad dopadol na najnežnejšiu tvár, akú som kedy videla.

Jej pokožka bola bledá a oči žiarivé modré.

Stratila som sa v tej nebeskej modrej.

Dievča sa jemne uklonilo. "Som Lara, Slečna. Som vaša nová komorná."
Premerala som si ju pohľadom a uvažovala som, ako si v celom tomto chaose a temnote, udržala krásu a nežnosť.

Otočila som sa k oknu.

Nemala som chuť rozprávať sa.
Nemala som silu pretvarovať sa.

Chcela som naspäť Patriciu.
Chcela som naspäť svoju kamarátku.

Do očí sa mi znova nahrnuli slzy a pomaly mi začali stekať po lícach. Cítila som sa tak prázdna, tak osamelá.

Moje telo sa topilo v zúfalstve a výčitkách.

Znova som sa ocitla pod ťarchou jeho tela.

Ako som mohla niekoho pripraviť o život?
Ako som mu mohla vziať to jediné, čo mal?

Znova mi stiahlo žalúdok.

Čo ak má rodinu, ktorá na neho čakala?

Zaryla som si nechty do sukne a snažila sa ovládnuť svoju bolesť.

Lara za mojím chrbtom začala nesmelo upratovať a pripravovať mi šaty.

Nevšímala som si ju.

Chcela som sa stratiť.

Po chvíli ma však nesmelo oslovila. "Slečna, váš otec prikázal, aby som vám pomohla s prípravou a poslala Vás za ním."
"Odkážte mu, že nepôjdem." Odsekla som prázdnym hlasom.
"Slečna, ja.." odmlčala sa. "Ja, neviem... Slečna, neviem akoby..."
Odtrhla som pohľad od sivej oblohy a pozrela do jej vystrašenej tváre.