Sablewood

Zázrak

*Nisha*

Sablewood sa znova ponoril do silnej búrky. Stromy sa kolísali pod silou nezastaviteľného vetra a vydávali strašidelný zvuk. Obloha sa hnevá.

Och, ako veľmi sa len na nás hnevá.

Hrmelo tak silno, až som niekedy nepočula svoje vlastné myšlienky. 

Čo ma na jednu stranu upokojovalo...

Za každou jednou kvapkou dažďa, ktorá sa vpíjala do už tak premočenej pôdy som videla nechutnú smradľavú pleseň, ktorá nás oberala o akúkoľvek úrodu.

Dívala som sa na oblohu a uvažovala nad tým, čím sme si zaslúžili takéto prekliatie?

Prečo nás bohovia trestajú?

Čo sme urobili zle?

Oprela som si čelo o studené okno a privrela oči.

Zvuk klopkajúcich kvapiek dažďa mi napĺňal dušu strachom a prázdnotou.

Bola som priveľmi unavená a na druhú stranu priveľmi prebudená. Moje telo by spalo, moje oči by chceli pocítiť úľavu zavretých viečok na dlhší čas ako iba päť minút, ale moja myseľ... 

Moja myseľ bola priveľmi živá.

Nespala som dobre už nejaký čas.

Vlastne, nespala som dobre odkedy moje komorné začali rozprávať o blížiacom sa zázraku, na ktorý som predurčená.

 Zázraku, pre ktorý ma vychovali a starali sa o mňa.

Ja som sa však na tento zázrak dívala ako na prekliatie.

Všimla som si, že ich správanie sa zmenilo.

Odkedy som dovŕšila trinástu zimu v živote, chodili okolo mňa so skúmavými pohľadmi. Sledovali každý jeden môj krok. Moju mimiku tváre, moje správanie...

Vymieňali mi prestieranie na posteli každý jeden deň...

Každý jeden deň hľadali známky... života?

Doteraz ma prepaľujú  pohľadmi a sledujú každý môj krok. Dívajú sa na mňa ako na dielo, ktoré by už malo začať fungovať. 

Na zázrak, ktorý nás zachráni z tejto temnoty.

No tým zázrakom nemám byť ja.

Pred pár dňami som dovŕšila šestnástu zimu v živote a prvý krok ku tomuto zázraku stále neprišiel.

Nekrvácam, hoci by som už mala.
Nekrvácam presne tak ako nekrvácajú všetky ostatné dievčatá v našej dedine.
Vložili do mňa toľko nádeje a toho najkvalitnejšieho, čo v tomto kráľovstve bolo a ja som ich sklamala.

Hruď mi zvieralo nepríjemne napätie a strach.

Do očí sa mi tisli slzy.

Čo si o mne pomyslia, keď zistia, že som rovnako ako ostatné dievčatá neplodná?
Stará babica mi hovorila, že dieťa bez krvácania mať nemôžem rovnako ako nemôžem mať dieťa bez manžela.

Možno sa mýlila.
Možno...
Pocit, že babica predsa len nemusí mať vo všetkom pravdu ma upokojoval.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.
Prichádzala som o rozum. Cítila som sa ako privalená pod troskami svojho vlastného ja. 

Moje poslanie ma pripravovalo o rozum.

Aké by to bolo, keby som sa narodila mimo hradby tohto zámku?