Sablewood

Nenávisť

*Thomas*

Sedel som v kuchyni nad pohárom teplého vývaru z bylín.

Už skoro posledných, ktoré nám ostali.

Oproti mne bol otec.
Díval sa do prázdna a jeho prepadnuté oči sa mi v tej chvíli zdali byť o čosi viac prázdnejšie ako inokedy. Nepočul som ho prehovoriť súvislú vetu už niekoľko mesiacov. Naše debaty spočívali iba na dohadovaní ohľadom práce či jedla.
Otec sa do seba uzatvoril po smrti mojej matky.

Ktorá nás náhle opustila pred pár mesiacmi.

Popravde, jej telo nás opustilo pred pár mesiacmi.
Jej duša bola preč už dlhšie...

Svojho života sa vzdala po smrti mojej sestry.

Pri spomienke na nich mi stiahlo žalúdok.

Spomenul som si na sestru.
Na jej dobré srdce a prívetivý úsmev.
Olívia bola všetko, čo som ja nebol. Bola milá, ústretová, obetavá.

Olívia bola chodiaci poklad.

Žila spokojný život až do momentu, kedy k nám nezavítali kráľovskí vojaci, ktorí si prišli vybrať manželky. Blížil sa obrad a pred každým obradom si veľavážení vojaci, ktorí sa zaslúžili o česť u kráľa, mohli vybrať svoju nastávajúcu spomedzi všetkých dievčat.

Vybral si ju.

Pred očami som mal jeho tmavé vlasy začesané za ušami. Jeho ostrú bradu a dlhý nos. Zaťal som sánku a uvažoval som nad vecami...
Uvažoval som nad vecami, za ktoré by predo mnou Bohovia okamžite zavreli všetky brány.

Ubližoval jej, viem to.
Videl som to na nej, no vtedy som tomu veľmi nerozumel.
Nikdy mi to nepovedala, ale videl som to. Videl som niečo za jej očami. Niečo, čo jej oči hovorili za ňu, zatiaľ čo jej hlas, skrýval pravdu.

Videl som jej prepadnuté líca, jej krvou podliate ruky.

Celá jej radosť a chuť pre život sa z nej vytratila.
Ubližoval jej a skôr ako sme stihli zakročiť, bola preč.

Bez vysvetlenia.

Spomenul som si na smútočné oznámenie, ktoré sme dostali.
Neunúvali sa prísť ku našim dverám a vysvetliť nám to. Nepustili nás za ňou a dokonca sme nemohli uskutočniť ani pohreb.

Jej telo sa nikdy nenašlo.
Hnev, ktorý sa vo mne tvoril, sa každým dňom zväčšoval a zväčšoval a nikdy nedostal priestor, dostať sa von.

Sera Pentona som odvtedy nevidel.

Vtedy som bol len chlapec. Chlapec, ktorý nerozumel poslaniu muža a ženy. Chlapec, ktorý nerozumel svadbe, či iným záležitostiam.
Bol som dieťa, ktoré videlo jej smútok, trápenie a utrápené telo, ale nerozumelo, prečo je tomu tak a ako tomu zabrániť.

Teraz to však už viem.
Stlačil som teplý pohár v rukách silnejšie.

Všetok ten hnev, ktorý sa vo mne kopil...Už som viac nemal silu ho držať.
Vedel som, čo som musel urobiť, aby bola moja i jej duša spokojná.
"Nič nové ste nenašli?" Prerušil ma z premýšľania otec.
Zavrtel som sa na stoličke a pokrútil hlavou. "Nič."

Postavil som sa od stola a prehodil som cez seba ťažkú špinavú vestu.
"Dávaj na seba pozor, Tom," povedal otec odrazu, keď som prechádzal cez prah dverí. Otočil som sa ponad rameno a pozrel sa do jeho smutnej tváre.