..DREAM..

Four :)

Spustila som sa z rampy v tvare U, potom som sa rozbehla a išla som z otočky vo vzduchu dopadnúť na tyčku, na ktorej sa slejtuje. Ale nejako sa mi to nepodarilo, ja som spadla na chodník v tvare rozčapenej rybičky. Chcela som sa postaviť, ale nemohla som, pretože som mala vybitý dych a nohy ma boleli. Asi som mala niečo s kolenom alebo s členkom. Zrazu ku mne niekto zozadu pribehol. Ja som už sedela a nohu som mala mierne vystretú. 

„Alex, si v poriadku?" spýtal sa ma veľmi známy hlas.

Ja som zdvihla hlavu, aby som sa mohla otočiť a pozrieť sa na toho dotyčného. Bol to Tomáš.

„Nie" povedala som mu so slzami v očiach.

„Môžeš sa postaviť?"

„Asi nie."

Tomáš ma chytil okolo pásu, opatrne mi pomohol postaviť sa. Ja som sa zľahka postavila na nohu, ale bodavá bolesť mi vystreľovala do celej končatiny.

„Tomáš, to asi nepôjde."

„Tak dobre" povedal a chytil ma do náručia.

„Čo to robíš?" spýtala som sa ho.

„Nesiem ťa do nemocnice."

Prišiel až na parkovisko a zastavil sa pri nejakom aute. Bolo čierne a veľké. Otvoril dvere a zľahka ma posadil na sedadlo spolujazdca. Potom nastúpil a odviezol ma do nemocnice. Celou cestou som plakala.

„Veľmi ťa to bolí?" chcel vedieť.

„Áno, ale...." svoju vetu som radšej nedokončila.

„Ale, čo?" spýtal sa zvedavo.

„Ale s majstrovstvami sa môžem rozlúčiť."

„Akými?" 

„V surfovaní" povedala som mu a zapozerala som sa von oknom.

Dorazili sme do nemocnice, Tomáš ma znovu zobral do náručia a vošiel so mnou do vnútra.

Po chvíli k nemu pribehol doktor so sestričkou, ktorá tlačila vozík.

„Čo sa stalo?" chcel vedieť doktor.

„Spadla som na chodník asi z 2 metrovej výšky a v 10 kilometrovej rýchlosti" povedala som mu so slzami v očiach.

„Posaďte ju na vozík!" rozkázal doktor Tomášovi.

On ho poslúchol a znovu ma zľahka položil na vozík. Sestrička ma začala tlačiť do ambulancie.

„Vy zostaňte tu" počula som doktora keď sestrička zatvárala dvere.

Doktor začal so všelijakými vyšetreniami. Trvalo to tak dlho, že som myslela, že zaspím niekde na lekárskom lôžku. Už som skoro zaspávala, keď do mňa strkla sestrička.

„Už ste skončili?" spýtala som sa jej.

Ona iba prikývla.

„Ako som na tom?"

„Musíte počkať kým príde doktor" povedala mi.

Ja som si iba povzdychla a posadila som sa na stoličku... O necelých 5 minút do ambulancie vošiel doktor.

„Ako som na tom?" zopakovala som otázku, ktorú som sestričke položila pred necelými 5 minútami. 

„Mám to zlomené?" chcela som vedieť.

,,No áno slečna Die, je to zlomené" povedal mi doktor.

Ja som sa rozplakala. 

„Musím mať sadru?"

„Nie, nie je to taká vážna zlomenina, stačí vám len ortéza."

„No super" zahundrala som si popod nos.

Doktor mi nohu zafačoval do ortézy a poslal ma domov. Ja som do rúk chytila barle, ktoré mi dali a vyšla som na chodbu. Tomáš tam na mňa čakal.

„Nemusel si na mňa čakať!!" povedala som mu trochu podráždene.

„Ale ja som chcel, a ako vidím vyplatilo sa" povedal a trošku sa usmial.

„Fajn" povedala som a vyšla som von.

Tomáš ma dobehol a pomohol mi do auta.

„Prečo to všetko robíš?" chcela som vedieť...