Dark Angel Blood

5.kapitola

Prešlo pár dní od nášho rozhovoru s Jaceom o Jonathanovy. Celé dva dni som mala pochybnosti. Bála som sa, že Jace niekomu povie o mne alebo o Jonathanovy. Alec s Magnusom si myslia, že démon, ktorý ovládol Jacea je mŕtvy. Že som ho zabila, no nie nezabila, Jonathan stále žije a ja neviem čo mam robiť. Vrátil sa a tým nás ohrozil. Nie len tieňolovcov, ale aj celý svet podsvetia. Jonathanovy nikdy nešlo o zabitie lovcov. Vždy mal iba jediný cieľ, zabiť podsveťanov. Nedokázal im za celý ten čas odpustiť. Nevedel sa zmieriť s tým čo mu, nám podsveťania urobili. Najprv upíri roztrhali hrdlo nášho otca a matku vlci roztrhali na kusy. A prečo? Pretože stvorili prekliate dieťa, ktoré môže byť hrozba pre celý svet a nie len svet tieňov. No vtedy ešte netušili, že väčšia hrozba ako je prekliate dieťa je tieňolovec s démonskou krvou.
Znovu som si uvedomila, že až príliš rozmýšľam na ráno. Bolo šesť hodín a mne išla hlava vybuchnúť. Ako vždy, tak aj dnes som šla na rannú prechádzku na čerstvý vzduch. Po ceste som si všimla, že smerujem ku škole kde som sa už dlho neukázala. Všimla som si ako Fay aj s Tomom vchádzajú dovnútra a pritom sa držia za ruky. Bola som šťastná, že sa to medzi nimi urovnalo. Zastala som pred dvermi školy a premýšľala som či vstúpiť dovnútra alebo pokračovať v prechádzke. Škola vlastne ani nepripomína školu. Bola to budova ako každá iná len s výnimkou. Nad dvermi bol nápis ELEANOR ROOSEVELT High School a hneď nad ním viala americká vlajka. Do školy viedli dvoje dvere hneď vedľa seba.
Vstúpila som cez prvé dvere dovnútra a trochu sa poskytla na schodoch ktoré boli čerstvo vyleštené. Našťastie som to ustála a poobzerala sa vôkol seba ci si to nik nevšimol.

No kto iný by si ma mohol všimnúť ak nie Fay, moja najlepšia priateľka. Nikto iný ma tu až tak moc v láske nemal.
,,Bett ja ťa tak rada vidím. Dlho si sa mi neozvala." Objala ma.
,,Ako to, že dlho. Veď pred týždňom si bola u mňa..." Objala som ju tiež.
,,To je ako päť rokov. Toto mi nemôžeš robiť." Vymotala sa z objatia a pozrela mi do očí. ,,Mala si s Tomom pravdu. Ďakujem. Povedala som mu čo cítim a ako to cítim a hneď sa to urovnalo."
,,Teším sa s tebou." Usmiala som sa a kútikom oka zazrela na Toma.
Fay sa otočila a pribehla ku skrinke kde bol Tom. Ja som sa stále dívala na Toma a svojim pohľadom som ho upozornila na to ,ak jej ublížiš, ublížim ja tebe a bude ťa to fakt, že bolieť'. Tom sa nervózne točil a kráčal celý roztrasený smerom do triedy. Fay len vystrčila hlavu zo skrinky a divne sa zatvárila. Tresla skrinkou a snažila sa Toma dobehnúť. Všimla som si ako ku mne niekto kráča. Bol to Mr.Holen, ktorý ma nikdy nemal v obľube.
,,Slečna Frayova dlho som vás nevidel." Zastal u mňa.
,,Áno Mr. Holen mala som náročné obdobie." Pozerala som sa okolo seba.
,,Dobre teda. Máte tu česť sa to dozvedieť odo mňa osobne. Vaša prvá hodina bola zrušená z dôvodu môjho odchodu." Teraz som sa na neho prekvapene pozrela.
,,Ako to myslíte z vášho odchodu?" Upne som na neho vyvalila oči.
,,Dostal som ponuku na prácu vo Washingtone D.C."
,,Tak v tom prípade vám prajem veľa šťastia a šťastnú cestu." Stále som bola prekvapená. Učiteľ, ktorý ma nemá rád mi oznámil, že odchádza bez akéhokoľvek komentára.
Ešte raz som sa na neho usmiala a on pokračoval aj s jeho vecami v taške smerom k východu. Zostala som mierne zaskočená tým, čo som sa práve dozvedela a prechádzala chodbou do triedy. Na chodbe boli po oboch stranách štvoro dvere s označením. Moja prvá hodina bola zrušená tak ani neviem prečo som vlastne vstúpila do triedy.
Trieda sa nachádzala na konci chodby. Chodba pripomínala slepú uličku, a to práve preto, že na konci chodby bol vždycky vylepšenú plagát na divadelné predstavenie školy. Na tejto chodbe nikdy nefungovali svetla asi aj to dávalo ľuďom pocit akoby stali na slepej uličke.

V triede sedel Tom. Vždy som mávala túto hodinu s ním. Tom bol vysoký chalan s hnedými kudrnatými vlasmi, ktoré mu pekne ladili v očiam. Asi aj preto bola pri ňom Fay celá bez seba. Fay sa od neho odlišovala iba tým, že je dievča. Mala zatočené hnedé vlasy po pás a nádherné zelené oči pripomínajúce farbu čerstvej trávy. Každí na škole ju prezýval malá kudrnka a nemôžem poprieť, že keď má dievča stošesťdesiatpäť centimetrov nie je nízke. Bola na škole celkom populárna a každí ju mal rád. To sa o Tomovi povedať nedá. Tom rebel najvyššieho stupňa randiaci s kapitánkou volejbalového družstva. Stále som stála pri dverách a potichu a nie silou pobúchavala po dverách. Nakoniec som sa rozhodla prekročiť prah dvier a voj dnu. Tri rady po štyri lavice. V druhom rade hneď v prvej lavici tabule sedel Tom. Pozrel sa na mňa. Stále som kráčala ďalej až som prišla k miestu učiteľa. Zastala som otočená bokom k Tomovi.
,,Čo tu robíš? Vieš, že nám..."
,,Odpadla prvá hodina? Áno viem mala som tu česť sa stretnúť s MR. Holenom." Skočila som mu do reči.
,,Auu, si v poriadku." Pozrel sa na mňa.
,,Nebolo to až také strašné." Vyskočila som na učiteľov stôl a pozrela sa Toma. Prekrížila som si nohy a s rukami som sa oprela dozadu. ,,Náhodou bol veľmi mýli, myslím, že mal dobrú náladu."
,,Mr.Holen a dobrá nálada v jednej vete." Zasmial sa. ,,Nepomýlila si si učiteľa?"
,,Nie nepomýlila. Bol šťastný, že odtiaľto môže vypadnúť. Nikdy nikoho v tejto skole nemal rád." Pozrela som na plafón.
Tom sa postavil a kráčal ku mne. Začalo zvoniť no do triedy nik neprišiel. Pravdepodobne každý šiel domov alebo na tribúnu sa dívať na tretiacku telesnú. Prišiel až ku stolu a vyskočil naň. Stol sa trochu zatriasol, ale udržal nás. Sadol si vedľa mňa a rukami sa tiež oprel vzad. Hľadel na plafón rovnako ako ja.
,,Takže? Prečo si sem teda prišiel keď si vedel, že hodina odpadla?" Stále som hľadela na plafón.
,,Neviem. Nemal som kam ísť. Môj dom je celkom ďaleko a pozerať znovu ten amatérsky zápas tretiakov sa mi fakticky nechce." Zasmial sa a posadil sa rovno, hľadel priamo. ,,Prečo si prišla ty? Tvoj byt od školy je len kúsok, prečo si nešla domov?"
,,Nechcelo sa mi. Neviem vždy som bola zvyknutá na to chodiť sem. Teraz keď táto hodina odpadla ma ani nenapadlo, že by som mohla ísť niekam inam."
Narovnala som sa a ruky si položila na kolená. Hľadela som na podlahu a zazrela som na Tomovej ruke prsteň. Hľadela som na prsteň a zrazu zo mňa vypadlo: ,,Pekný prsteň!"
,,Vyrobila si ho." Druhou rukou chytil prsteň.
,,Ja viem." Pohodila som vlasmi a usmiala sa. ,,Čo si povedal ostatným? Čo si povedal lovcom, že ako vieš chodiť po slnku?"
,,Vieš existujú legendy." Pozrel na mňa.
,,O svetlomilcoch." Stále som hľadela pred seba.
,,Áno." Odvrátil zrak. ,,Veria tomu, že som sa tak už narodil."
,,Skôr, že si tak vstal z mŕtvych." Zasmiala som sa a pozrela na neho.
Naše pohľady sa stretli. Hľadeli sme na seba ako starý priatelia no nebolo to tak.
,,Odpustíš mi niekedy?" Sklonila som zrak.
Prstom mi podoprel bradu a zdvihol mi hlavu. Jeho hnedé oči sa so sekundy zmenili na rude a jeho dokonale tepla pokožka zmrzla.
,,Už som ti predsa odpustil." Usmial sa a jeho oči znovu nabrali normálny hnedý odtieň.
,,Ja... Tom nemala som to spraviť ale..."
Priložil ni prst na ústa a ústami mi naznačil aby som stíchla. Objal ma.
,,Nemôžem sa na teba predsa hnevať naveky." Znovu sa zasmial. ,,To by bolo až nekonečne dlho. Myslím, že päťdesiat rokov to stačilo."
Usmiala som sa. Bola som šťastná, že mi odpustil. Odtiahla som sa a pozrela mu do očí. Chytila mu ruky a vravela: ,,Chcem len aby si vedel, že som tu vždy pre teba. Moja krv ti koluje v žilách aj keď žiadne nemáš." Uškrnula som sa. ,,Keby som vtedy na tom moste mala inú možnosť neváhala by som. Nikdy som nechcela aby si sa stal..." Zmĺkla som.
,,Aby som sa stal upírom, krvilačných netvorom." Dohovoril to za mňa a usmial sa. Rukami mi zovrel líca. ,,Nevieš si ani predstaviť ako sa teraz cítim. Môj ľudský život bol nicka, ja som bol nicka. Teraz po smrti sa cítim viac živý ako keď som živým bol, a preto sa na teba nehnevám. Dala si mi život, druhú šancu."
Dívala som sa na neho. V jeho očiach bol naznak šťastia, ktorý som v ňom nikdy nevidela. Fay ho robí šťastnou.
,,Som šťastná za teba. Dúfam, že to s Fay nepokazíš."
,,Madam nebojte sa nič." Zoskočil zo stola a poklonil sa. ,,Na svoj život vám sľubujem, že jej ani vlások nezlomím." Zasmial sa a odišiel. Začalo zvoniť.

Prežila som všetkých päť hodín a dokonca aj obednú prestávku. No toto neprežijem. Pred dvermi, ktorými som sem prišla, stál Magnus.
Rýchlo som k nemu pribehla. ,,Čo tu sakra robíš."
,,Prišiel som za tebou. V ten deň čo si bola v inštitúte si ma hľadala je to tak?"
,,Áno. Potrebovala som ti niečo povedať no to je teraz už jedno."
,,Jonathan je späť!"
,,Odkiaľ o tom vieš? Jace to..." Nadvihla som obočie.
,,Nie Jace mi nič nepovedal, no si moje dvojča a cítim keď niečo nie je v poriadku. A krom toho som najvyšší čarodejník v New Yorku zacítim keď sem príde niekto nevítaný." Chytil ma za plece a tiahol von zo školy. ,,Vieš nás skryť?"
,,Jak ako skryť?"
,,Použi runu neviditeľnosti!" Prikázal mi.
Vystrela som ruku a zovrela dlaň. Prsteň, ktorý som mala na prste vyžiaril runu neviditeľnosti a ja som ju druhou rukou vkreslila so vzduchu. V ten moment nás už nikto nevidel. Magnus vyčarovať portál a preniesol nás do jeho domu.