Dark Angel Blood

10.kapitola

Myslím, že už bolo jedenásť hodín. Slnko pálilo a po mesiaci ani stopy. Fay práve spracovávala informácie, ktoré sme jej dali a všetko čo sme jej povedali. Sedela som pri dverách mreží a čakala. Fay s Tomom sa stále rozprávali. Zachytávala som ich smiech a to ich otravné ,,Milujem ťa, ja ťa milujem viac." stále dookola. Občas som počula ako si šepkajú o mne, ale toho rozhovoru som sa nechcela zúčastniť tak som radšej vypla dobrý upíri sluch. Keď som si všimla, že dvere predo mnou sa začínajú otvárať, hneď som sa postavila. Moje oči sledovali kto z nich vyjde no nanešťastie to bol Jace. Kto iný by sem asi chodil. Jonathan zdrhol a Magnus sa určite niekde ľutuje za to, že ma len tak nechal odísť s nimi.
,,Takže..." začal. ,,Aká bola noc?"
,,Nechci vedieť čo ti spravím keď sa mi dostaneš do rúk." Sikla som.
,,Asi nič." Zamyslel sa. ,,Myslím, že by si mi nedokázala nič spraviť." Otvoril dvere od mreží a pustil ma von. Nasadil mi putá a dvere hneď aj zavrel. Mal pravdu. Nič som mu nemohla spraviť. Fay a Tom tam stále sedeli a hľadeli na mňa. Kútikom oka som im naznačila, že budem v poriadku no kto vie či mi uverili.
,,Kam to ideme?" Naliehala som.
,,Nechaj sa prekvapiť." Otvoril dvere do chodby a zabuchol.
Znovu ma vliekol cez tú dlhú otravnú chodbu až do tej miestnosti. Nikto tam nebol.

Sotil ma na zem a dal mi dole putá.
,,Čo chceš robiť?" Najradšej by som ho roztrhala na mieste.
,,Ja nič. To oni." Ukázal smerom na postavy, ktoré sa k nám približovali. ,,Bett, predstavujem ti Edvina Holena, Jassy Kviltovú a Jacoba Bruca."
,,Mr. Holen?" Zostala som prekvapená.
,,Ahoj Bett." Milo sa usmial. ,,Ako sa máš?"
,,Nie som moc nadšená, že som tu. Nemali ste byť náhodou v D.C.?" Zdvihla som sa zo zeme a pozrela na Jaca. ,,Čo ste mu spravili?"
,,My nič. On si vybral. Hneď ako sa dozvedel, že pomáhaš Jonathanovy cítil sa zradený."
,,Čo ste to s neho spravili!?" Kričala som.
,,Len to čo chcel." Prihovoril sa Jacob. ,,Chcel na teba zabudnúť, chcel aby to bolo akoby ťa nikdy nestretol."
,,Neverím vám. Toto by vživote Jace nespravil."
,,Máš pravdu, Jace by to nespravil, ale ja áno." Pozrela som na ženu. Úzka postava, dlhé čierne šaty a krásne gaštanovohnedé vlasy. ,,Ale matka za svoje dieťa niekedy musí rozhodnúť."
Prekvapene som hľadela. Jacová matka je predsa mŕtva. Jeho celá rodina je mŕtva.
,,Asi si hovoríš prečo nie som mŕtva. Vieš dieťa," pristúpila ku mne. ,,Niekedy musíš klamať aby si potom mohol povedať pravdu."
Nič som nepovedala. Stále som bola prekvapená z toho čo som sa práve dozvedela.
,,Izzy?! Je tvoja." Jessy pozrela za mňa. Stála tam Izzy.
,,Aj ona? Prečo? Prečo to robíte, čo chcete?"
,,Chceme nastaviť rovnováhu medzi svetmi. Prekliate dieťa musí zomrieť a aj ta pošahaná dievčina. Fay, je to tak?" Jacob sa priblížil ku mne a tiež sa pozrel za mňa. Cítila som jeho prenikavú vôňu kolínskej. Mal na sebe čierny oblek a jeho bronzové vlasy a hnedé oči k tomu dobre ladeli. Bol celkom podobný Mr. Holenovy, až na tie čierne vlasy.
Keď som si všimla, že ich pohľady si už nevšímajú mňa, otočila som sa. Dívali sa na Izzy. Mykla hlavou čím nám naznačila aby sme ju následovali. Jace ma silou chytil za ruku a vliekol za Izzy. Šli sme po pár schodoch, prešli sme cez chodbu, na ktorej sa nachádzali izby až sme nakoniec zastali pri dverách vedúcich neviem kam. Čakala som čo sa bude diať, no nič. Stáli sme tam tak dlho až mi stŕpli ruky. Za ten čas som si stihla vypočuť rozhovor o mne medzi Jacobom a Jaceovou matkou a počúvať Jaca ako sa smeje. Jeho smiech bol proste dokonalý. Obdivovala som obrazy na stenách a vzory vyryté do dverí.

Nakoniec Izzy vyhlásila aby sme otvorili. Jace aj s Jacobom otvorili dvere a ja som následovala Izzy. Miestnosť plná podsveťanov a lovcov. Izzy mi ukázala kam sa mám postaviť. Lovci s podsveťanmi tvorili polkruh v strede miestnosti a ako inak musela som sa postaviť do stredu. Izzy sa postavila presne predo mňa no o trochu ďalej. Všimla som si ako sa Jacob, Mr.Holen a Jaceová matka postavili nenápadne pri dvere a sledovali hlavne mňa. Mala som z nich strach, ale zároveň som ich túžila... radšej to nepoviem. Po tom ako som sa postavila do polkruhu som niekde stratila Jaca. Nevidela som ho, no zato som videla niekoho úplne iného. Jonathan! Cítila som jeho prítomnosť a vedela, že má niečo za ľubom. Najskôr sa prechádzal po miestnosti no napokon našiel miesto a zastal v tmavom rohu miestnosti.

Izzy sa začala približovať. ,,Hovorí sa, že prekliate dieťa sa hojí až moc rýchlo." Hovorila to akoby jej svet patril. ,,Tak kto to je?" Zohla sa pre dýku, ktorú mala v topánke a pokračovala: ,,Tak, kto chce ísť prvý? Nikto? Dobre pôjdeme doradu." Smerovala k prvej bytosti na začiatku pravej strany. Postupne pokračovala. Každému z nás porezala vnútro dlane a usmiala sa na neho. Každý z nás zaťal päsť ako nám povedala.
Skončila a znovu sa vrátila tam, kde stála na začiatku. ,,Ukážte mi to! Vaše dlane chcem ich vidieť." Prikázala nám.
Nikto dlaň nezdvihol. Všetci boli zmätený a obzerali sa okolo seba. Po pár minútach, pár odvážlivcov dlaň zdvihlo. Izzy pohľadom prikázala lovcom aby ich odviedli. Chytili ich a doslova, že vyhodili von. Ďalších pár minút sa nič nedialo. Nikto dlaň nezdvihol. Cítila som toľko rôznej krvi, že som myslela, že mi vybuchne hlava. Snažila som sa to potlačiť.
Zrazu sa dvere pred nami, ktorými ma priviedli, rozleteli. ,,Ja som ten koho hľadáte. Ja som prekliate dieťa!"
Hľadela som neveriacky na Magnusa. Izzy sa k nemu priblížila. Toto nevestí nič dobrého. Hneď ako Magnus zastal rozbehla som sa za ním.
Zastala som pred ním a povedala:,,Nie! Ja som prekliate dieťa!" Dvihla som dlaň, na ktorej nebol ani škrabanec po rane.
Izzy stála presne predo mnou.
Magnus sa len nechápavo pozeral cez moje plece. ,,Čo to robíš?"
,,Čo robíš ty? Chceš aby ťa zabili." Hovorila som cez moje plece hľadiac stále na Izzy.
,,A ty? Chceš zomrieť?"
Otázka, ktorú mi položil ma zarazila, ale poznala som odpoveď. Inej cesty niet. Ustúpila som od Magnusa na druhú stranu. Izzy ešte chvíľu hľadela na Magnusa, no potom sa otočila ku mne. Vzdychla si a vytiahla anjelskú čepeľ. Nasmerovala ju ku mne presne na môj krk. Prudkým pohybom mi podrezala hrdlo. Sklesnutými očami som pozrela na ňu. Rýchlo som si chytila hrdlo a padla do kolien. Boli to asi dve sekundy a už som na hrdle nemala ani škrabanec. Síce moja krv ostala na krku, no žiadna rana tam nebola. Chvíľu som sa nevedela nadýchnuť, ale potom som bola už v pohode. Vstala som a pozrela na Magnusa s prepáčením.
Znovu som pozrela na Izzy. ,,Zabiješ ma?"
,,S mečom z čistej anjelskej krvi to nebude ťažké." Videla som jej v očiach temnotu. ,,Myslím, že aj nejaký anjel sa nájde."
,,Jace!" Otočila som sa za lovcami, ktorý práve prišli. Držali v ruke meč aj s Jaceom. ,,Anjel vás nikdy neposlúchne! Nikdy ho neprivoláte."
,,My nie, ale ty áno." Bola temnotou priam pohltená.
,,Tak na to zabudnite." Odvrkla som a znovu pozrela na Izzy.
Začínalo mi to všetko dávať zmysel. Jonathan je po celý čas s nimi. Jace! Musel to mať už od začiatku premyslené. Jonathan prišiel, býval u mňa, dôverovala som mu a teraz? Chcel iba získať moju dôveru, zaslúži si zomrieť, toto nie je už on. Úrad aj s ním to mal celé dopredu naplánované! Jace je len obetný baránok nápodobne ako ja!
,,Viete čo?" Rozhodla som sa. ,,Chcem zomrieť." Všimla som si ako sa Jonathan stáci v rohu mykol. Bál sa. A ja? Usmievala som sa, že konečne aj ja mu môžem ublížiť. ,,Raziel! Brat môj príď. Volám ťa!" Ak zomrie jeden, zomrie aj druhý! ,,Brat môj príď a splň mi moje želanie. Volám ťa!"
Miestnosť pokryla hmla, biely závoj. Biely závoj sa stratil a predo mnou stál. ,,Raziel!" Bola som tak rada, že ho vidím.
,,Vieš, že ta nezabijem. Bethanie ja nie som ten, kto si myslíš. Vyvolala si ma ako anjela."
,,Ktorý mi splní jedno želanie!" Pripomenula som mu.
,,Pravda." Poobzeral sa po miestnosti.
Bolo úplné ticho. Všetci boli prekvapený, že vidia anjela, ktorého doposiaľ nikto nevidel.
Otočila som sa smerom k Jaceovy, pribehla k nemu a zobrala mu meč. ,,Toto si vezmem." Môj pohľad bol stále normálny, no v Jacových očiach som si všimla trochu ľútosti. Mrzelo ho to čo spravil, ale nemrzelo ho to prečo to spravil. Ublížila som mu, ublížila som všetkým. Zaslúžim si zomrieť rovnako áno Jonathan!
,,Nie!" Jonathan prehovoril.
Pribehla som k Razielovy a podala mu meč. Kútikom oka som sa tiež pozrela na Jonathana a dala mu najavo môj nezáujem. ,,Želám si aby si ma zabil!"
,,Nie! To nemôžeš!" Jonathan sa rozbehol no Izzy ho zastavila.
,,Nechaj to tak ako to je!" Vravela.
,,Má pravdu, je to moje želanie Jonathan." Usmiala som sa poza Raziela na neho.
,,Zabije nás to oboch." Bol vystrašený. Musím priznať, že nikdy sa nebál tak ako teraz.
,,Áno!" Bola som až moc povýšenecká. ,,Verila som ti. Zradil si ma!" Pripomenula som mu.
,,Bett ja...." spadol na kolená.
,,Toto ti neodpustím. Už nikdy to nebude tak ako pred tým!" Varovala som ho. ,,Vieš, že moju dôveru si musíš vybojovať. No ty si ju práve prehral."
,,Mrzí ma to." Bol sklesnutý na podlahe a čakal.
,,No tak! Zabi ma!!" Pozrela som znovu na Raziela a roztiahla ruky. ,,Urobil to!"
Raziel chytil meč a bodol ma ním priamo do srdca. Rýchlo ho vybral a odhodil. Chytil moje zomierajúce telo, ktoré pomaly padalo. Klačal a jeho slzy som cítila na mojej tvári. Chytila som ho za líce a prstom ich utrela. ,,Ďakujem." Všimla som si ako Jonathan tiež leží nehybne na zemi. Nič som necítila. Žiadna bolesť, žiadny strach. Nič....