Dark Angel Blood

12.kapitola

,,Bett musíš spomaliť. Iba pred chvíľou si odpadla a takisto iba pred chvíľou si znovu získala spomienky. Vybuchne ti hlava ak na chvíľu nezastavíš." Upozorňoval ma Jace a zadýchane sa vliekol za mnou.
,,Má pravdu mohli by sme si dať pauzu." Magnus bol na Jacovej strane.
,,Dobre, ale až keď sa uistím, že je Fay v poriadku." Otočila som sa na nich, ale nezastavila. V očiach som mala slzy. ,,Dúfam, že sa tam dostaneme skôr ako úrad." Otočila som sa a použila upirskú rýchlosť.
Prišla som do bytu, ale bol prázdny. ,,Fay??" Chodila som z izby do izby a kričala. ,,Fayyy! Sakra!" Plakala som. Moje kolená ma už viac nezvládli držať a tak som pohltená plačom spadla. Rukou som si chytila oči a snažila sa ukludniť. Jace s Magnusom prišli. Počula som ako kráčajú hore po schodoch. Napokom zastali. Boli hneď pred dvermi. Pravdepodobne si ma všimli, ale nemali odvahu sa priblížiť. V kútiku duše dom dúfala, že Jace za mnou príde a objíme ma, no márne. Nakoniec som sa postavila, utrela slzy a šla k nim s myšlienkou, že úrad zato zaplatí! Zaplatí za všetko čo kedy zatajil a spravil, bola som rozhodnutá. ,,Musíme do Európy. Musíme do Londýnu!" Šla som pomaly ku schodom. Cez rameno som sa pozrela na nich, ,,Buď s vami alebo bez vás!" Utiekla som.
Pribehla som do parku. Sadla si na lavičku kde som vždy sedávala s Jacom a plakala. ,,Je to akoby som znovu prišla o rodičov. Trhá mi to srdce a oni to vedia!" Hovorila som. Rukami som si zakrývala oči. ,,Fay je jediné čo mi zostalo." Veľký nádych a výdych. Zložila som ruky a pozrela som na Toma stáceho za mnou. ,,Je to ako moja sestra. Je jediná, ktorá mi dokáže vždy odpustiť a pochopiť moje tajomstvá." Snažila som sa udržať slzy v sebe, ale márne.
Tom si prisadol ku mne a objal ma. Jeho láska bola to čo som teraz potrebovala. Objala som ho späť a plakala na jeho ramene. ,,Budeš celý mokrý od sĺz." Upozornila som ho.
,,Ak sú tvoje, tak mi to neprekáža." Zasmial sa.
,,Ďakujem, že si tu." Odtiahla som sa a pozrela mu do očí.
,,Pre teba vždy!" Usmial sa.
,,Tom." Usmiala som sa späť.
,,Ja viem." Znovu si ma pritiahol.
Zavrela som oči a vnímala prírodu. Slzy mi po chvíli prestali tiecť a ja som sa znovu mohla nadýchnuť.
,,Idem s tebou do Londýna." Vyhlásil. ,,Trochu som vás počúval a idem s tebou."
,,Dobre." Postavila som sa. ,,Ale ak sa ti niečo stane, zabijem ťa!" Pohrozila som mu a usmiala sa.
Zasmial sa na mne a pozrel smerom k rieke. ,,Dnes by si si mala oddýchnuť. Myslím, že po tom všetkom na to máš právo."
,,Nemyslím si. Musíme zachrániť Fay. Je to predsa len človek..." prerušil ma.
,,Nie, nie je! Vidí lovcov, nie je to človek."
,,Takto ju teraz vidíš?"
,,Áno." Odvetil a stále hľadel na rieku.
,,Je to stále tá istá Fay, Tom. Je to Fay ktorá si vždy ako prvý kopček zmrzliny dá popcornový a druhy karamelový. Nezmenila sa, a ani to aká je sa nezmenilo. Stále to je Fay, ktorá ťa miluje aj keď jej dosť lezieš na nervy." Usmiala som sa, no nevšímal si ma.
,,Ale ak vidí lovcov vie o podsveťanoch a je to človek, celý svet tieňov je v ohrození."
,,Myslíš, že by nám ublížila?"
,,Nie, nám nie, ale možno niekto ublíži jej." Pozrel na mňa. ,,Musíme ju zachrániť, a dávať na ňu pozor, musí byť v bezpečí."
,,Bude!" Sľúbila som.

K nášmu malému výletu sa pripojil Jace s Alecom a Magnusom. Myslela som, že pôjdeme portálom, ale Alec sa rozhodol, že chce letieť. Bolo mi s toho zle. Nenávidím lietanie. Radšej by som bežala cez oceán než letela, fuj. Dvíhal sa mi žalúdok.
Sedela som s Jaceom a Tomom. Samozrejme, že som musela byť v strede. Jace sa do stredu nezmestil a Tomovi je zle ak nesedí pri okne. Čo mám povedať ja? Už teraz som to ľutovala. Pravdepodobne som zaspala v prvých dvoch hodinách letu lebo potom si už len pamätám ako som vystúpila z lietadla a skoro hodila šabľu. Slnko ma najskôr nádherne oslepilo a k tomu som ešte bola veľmi hladná. Snažila som sa nikoho nezabiť aj keď som mala slinky na krajíčku. Pán, ktorý šiel predo mnou nal porezanu dlaň. Stalo sa mu to počas letu keď sa snažil dostať na toaletu. Naozaj som sa snažila byť mierna a odolať.
Po hodine na letisku sme konečne šli na hotel.
,,Naspäť idem portálom!" Vyhlásila som hneď ako som vstúpila do izby a vyvalila sa na posteľ.
,,Nebolo to až také strašné." Zasmial sa Tom.
,,Zaspal si hneď ako si vkročil do lietadla."
,,Pravda, ale si na tom rovnako tak sa nesťažuj!" Hodil na mňa tašku a ďalej sa smial.
,,Je tu teplejšie ako u nás." Rozmýšľal Jace nahlas.
,,Nehovor. Tebe slnko nevypálilo oči." Hodila som po ňom vankúš, ktorý som mala po ruke.
,,Hej," aj on na mňa hodil tašku, ,,začínaš si?
,,Tak fajn." Vymotala som sa z tašiek, ktoré na mňe ležali a posadila sa. Prekrížila si nohy a poobzerala sa po izbe.
Dve postele. Jedna na jednej strane a druhá na druhej strane izby. Medzi nimi bol stolík. Sedela som na posteli, ktorá bola hneď vedľa okna aj s malou nočnou lampičkou. Všimla som si, že druha posteľ žiadnu nemá. Zasmiala som sa. Veľká skriňa, ktorá bola hneď oproti mne, bola sivej farby a dokonale ladela s podlahou. Závesy naopak ladeli s hnedým stolíkom. Moc sa mi tá kombinácia nepáčila, ale čo sa dá robiť. Jace s Tomom si sadli na malý gauč hneď pri skrini a ako inak si zapli telku. Až sem som počula ten šušľaví britský prízvuk.
,,Myslím, že sa pôjdem pozrieť za Magnusom." Vyhlásila som hneď po tom ako sa Jace začal hádať s Tomom o to kto bude kde spať. Neskôr som nechápala, myslela som, že Jace ma vlastnú izbu, ale napokom som zistila, že ten gauč, na ktorom sedia, je rozťahovací.
,,Číslo 23." Zakričal mi Jace keď som zatvárala.
Číslo 23 bolo úplné na konci chodby. Obzerala som sa a všimla si, že táto chodba vyzerá úplne ako tá chodba vedúca v inštitúte do celi. Takto vyzerajú asi všetky dlhé chodby. Číslo 23, číslo izby Aleca a Magnusa, zastala som a zaklopala. Nikto mi neotváral. Nechcelo sa mi znovu vracať na začiatok chodby do mojej izby. Naša mala číslo 3 a nachádzala sa hneď pri schodoch. Vedľa schodov sa nachádzal výťah. Sadla som si na dlhý koberec na chodbe hneď pod okno. Myslím, že som tam sedela asi pol hodinu a Magnus s Alecom stále neprichádzali. Vybrala som sa teda smerom k výťahu. Keď som prechádzala okolo našej izby, počula som ako sa stále hádajú. Ako sa niekto môže hádať pol hodinu o to na akej posteli bude spať? Ked prídem uľahčiť im robotu a budem spať na gauči. Aj tak moc nespím, som predsa upir, stačia mi dve hodiny a pripadám si akoby som spala týždeň. Prišla som k výťahu a stačila šípku dole. Prišla som až na prízemie. Pozdravila som dievča na recepcii a vyšla na to odporne pálivé slnko.
,,Ak neumriem teraz, tak to slnko ma určite upáli." Kráčala som smerom k východnej bráne.