Dark Angel Blood

7.kapitola

,,Ja ho zabijem....prisahám, že ho zabijem," hovorila som si šepotom pri chladničke. ,,Jonathan! Idiot zjedol si všetky brownies!," zakričala som cez byť aby to počul.
Jonathan vyšiel z druhej strany izby a ako mŕtvola sa vliekol ku mne.
,,Večer som bol hladný." Chytil sa za hlavu a vliekol sa ku mne.
,,Hladný hovoríš?! Kedy si prišiel domov? Stále ťa hľadajú nemôžeš len tak niekam chodiť!" Dívala som sa na jeho "mŕtvolu" kráčajúcu ku mne.
,,Prosím ťa, nevrieskaj tu!" Sadol si na stoličku za barový pult hneď oproti mne. ,,Bolí ma hlava."
,,Ach, Jonathan." Vytiahla som panvicu zo skrinky a položila ju na sporák. ,,Koľko si toho včera vypil?" Vyberala som vajíčka z chladničky.
,,Nie moc..." držal sa za hlavu tvárou dolu.
Vajíčka som položila na linku a jedno po druhom ich vyberala zo škatuľky a dávala na panvicu. ,,No, vidím to tvoje 'Nie moc'. Si tu už skoro týždeň a za ten čas si sa nikam nedostal. Moja runa blokovania ťa nebude chrániť navždy!"
,,Ja viem, ale... ale je mi tu dobre s tebou. Je to ako v osemdesiatom piatom keď sme boli spolu v Paríži. Nádherný dom, výhľad na Eiffelovu vežu a tak. Nepáčilo sa ti to?" Narovnal sa, ruky si dal pod bradu a uprene sa díval na mňa.
Všimla som si jeho pohľad, ale nereagovala som. On stále uprene hľadel na mňa. Jeho gaštanovohnedé oči ma pozorne sledovali. Miešala som vajíčka. Po chvíli som ich vykotila na tanier. Nakrájala som zeleninu, ktorá bola v chladničke a všetko som položila rovno pred Jonathana. Zo skrinky som vybrala ďalšie dva malé taniere a položila ich na barový pult.
,,Zjedz niečo." Sadla som si vedľa neho a do taniera mu vykotila polovicu vajíčok.
,,Ďakujem." Zoskočil zo stoličky a šiel pre vidličky, ktoré som zabudla nachystať.
Usmiala som sa.
,,Ako ti môže chutiť toto jedlo?" Nabral si za vidličku vajíčka a pohŕdal nad mini nos. ,,Mala by si si dať skôr krv." Dal si vajíčka do úst a prehltol ich.
,,Vieš nie som len upírka. Som tiež lovkyňa, vlkodlak a čarodejka." Pozrela som na neho a na vidličku si napichla poslednú rajčinu, ktorú mal na tanieri.
,,Áno... prekliate dieťa. Neviem ako môžeš žiť keď si vlastne už dávno mŕtva."
,,Uťahuješ si so mňa?"
,,Nie, ale je to nelogické."
Mlčala som a hľadela na neho. Je naozaj taký blbý alebo to len hrá, pomyslela som si.
,,Vyhrala si, fajn. Inak musím ti pripomenúť, že cez víkend vychádza mesiac." Zobral prázdny tanier a položil ho do drezu.
,,Ako to myslíš? Vždy predsa vychádza mesiac."
,,Ale nie takýto. Vieš pred sto rokmi..."
Prerušila som ho. ,,Nie, nie, nie, nie. Jonathan je streda! Ako mi niečo takéto môžeš povedať v strede týždňa?!"
,,Do piatku nás dva dni."
,,Piatku? Spln je v nedeľu.... " Musela som sa postaviť inak by som asi nezvládla udržať vajíčka v sebe. Bolo mi príšerne, mala som zovretý žalúdok. ,,Musím ísť na vzduch." Rýchlo som si obula topánky prehodila cez seba tmavofialovú mikinu a vyšla von.
Bežala som po schodoch, vyrazila dvere vedúce von z budovy a utekala cez tri uličky až do parku. Prebehla som cez dvere, vedúce do kaštieľa, akoby tam ani neboli a zamierila do Jaceovej izby. Znovu tak trochu stratila, ale Jacovu izbu som nakoniec našla. Druhé poschodie, tretie dvere od schodov na pravej strane.
,,Jace!" Pribehla som k nemu skoro bez dychu.
,,Bett čo sa stalo?" Bol cely spotený a nemal na sebe tričko.
Jeho dokonale telo bolo naozaj dokonale. Runy mal skoro všade a tak podobne aj tehličky. No nebol ako ostatný namakaný chalani, nemal svaly na každom kúsku tela a to bolo pekné. Mal vypracované telo svojim cvičením a nie nejakými proteínmi a stereotypmi.
,,Ja len..." Stále som lapala po dychu. ,,Nechceš ísť na vzduch? Prejsť sa, rozprávať a tak? Potrebujem sa trochu odreagovať."
,,Jasné, prečo nie?! Len sa..." ukázal na tričko, ktoré ležalo na stoličke pár centimetrov od neho, ,,oblečiem."
,,Počkám vonku." Otočila som sa a pochodovala von z budovy.
Všetci naokolo si ma všímali. Alarm sa už v mojej prítomnosti už nepúšťal.

Bolo prijemné počasie, no až príliš pálilo slnko. Sedela som na našej lavičke, nazývali sme ju tak pretože sme tam sedávali skoro stále. Od nášho spoznanie až po... proste sme tam boli každú sekundu nášho voľného času. Dívala som sa na druhú stranu brehu rieky čo tiekla cez stred parku. Nohy som mala preložené cez seba a na očiach slnečné okuliare aby mi slnko nevypálilo oči.
Zacítila som ho, jeho nádhernú vôňu. Vlasy podobné mojím sa mu hýbali vo vetre ako kráčal. Očami ma pozorne sledoval. Keď už bol blízko u mňa vystrela som sa a okuliare som si vysunula na hlavu.
,,O čom sa chceš rozprávať?" Položil otázku a to ešte ani nesedel.
,,To je jedno." Upierala som pohľad na ňho. ,,Potrebujem sa odreagovať."
,,Odreagovať? A od čoho?"
,,Tento víkend je spln. Takže potrebujem na to nemyslieť."
,,Spln? Myslíš ten spln?"
,,Áno." Smutne som si povzdychla. ,,Prosím nezaujímaj sa o to. Už som ich zažila viac než dosť. Zvládnem to." Sľubovala som.
,,Dobre teda." Vydýchol. ,,Mám pár otázok čo sa týka teba. Môžem?"
,,Pýtaj sa." Usmiala som sa.
,,Povedala si mi, že Magnus je tvoj brat a Jonathan tak isto." Uisťoval sa. ,,Kto je teda Elizabeth?"
,,Takže toto ti leží na srdci?!"
,,Áno a hovorila si mi, že si prekliate dieťa, ale v Jonathanovom spise bolo že si len čarodejka."
,,Je to celkom dlhý príbeh, ale trošku ho skrátim. Aspoň na toľko aby si to pochopil." Znovu som si povzdychla.
,,Počúvam." Horel zvedavosťou.
,,Elizabeth neexistuje. Je to vymyslená postava z môjho života." Odvrátila som zrak od Jace a moja myseľ sa ponorila do spomienok z minulosti. ,,Vytvorila som ju, aby ma ako prekliate dieťa nezabili. Pár rokov po smrti našich rodičov sme ostali iba mi traja odkázaný jeden na druhého. Magnus a Jonathan spolu nikdy nevychádzali no tam boli ako brat po boku brata. Podsveťania nás odsudzovali za to čím Jonathan je, no keď zistili, že vo svete je aj väčšia hrozba ako on začali po nás pátrať." Sklonila som hlavu nadýchla sa a znovu ju vzpriamila. ,,Ja, prekliate dieťa, ktoré môže zničiť všetko. Začali nás loviť, lákať nás do pasce a ich jediným cieľom nás bolo zabiť. Tak sme vymysleli 'plán Elizabeth'.
Elizabeth som bola vlastne ja-prekliate dieťa. Vytvorila som ju aby prenasledovali iba ju. Všade kam som sa pohla, išli za mnou, každý jeden krok čo som spravila, boli tam. Podsveťania vtedy boli ako odtrhnutý z reťaze. Keď ju Jonathan zabil podsveťania nás nechali. ,Prekliate dieťa je mŕtve sme v bezpečí' opakovali. Brali Jonathana ako hrdinu. Ja som sa vydávala za čarodejku, ale musela som si dávať obzvlášť veľký pozor. Pri splne a pri krvi. Vtedy som ešte nebola taká vycvičená ako teraz. Fotografiu som tiež vytvorila aby sme mali nejaké dôkazy o tom, že Elizabeth existuje.
Po tom všetkom, čo sme spolu prežili sa naše cesty rozpadli. Magnus nás opustil už na začiatku plánu Elizabeth a ja som sa od Jonathana odpojili keď som zistila čo sa z neho stalo." Pozrela som sa na Jacea, chcela som vidieť ako sa tvári.
Nemal slov. Mlčal. Nachvíľu aj pootvoril ústa, ale nič z nich nevyšlo.
,,Prekliate dieťa nezabiješ len tak niečím." Začala som. ,,Potrebuješ na to... zbraň... od anjelov."
Spamätal sa a nadviazal sa na to čo som hovorila. ,,Čím ho teda zabiť?"
,,Čepeľou." Nechcela som mu povedať čím presne. ,,Nikto nevie ako zabiť prekliate dieťa."
,,Ale ty to vieš, nie? Vieš predsa ako ťa možno zabiť?!"
,,Áno."
Čakal kým mu to poviem.
,,Nikto to nevie iba ja!" Vážne som sa na neho pozrela.
Z môjho pohľadu asi pochopil, že mu to nechcem povedať no stále bol zvedavý.
,,Potrebuješ čepeľ vyrobenú z čistej anjelskej krvi."
,,Čiže z krvi anjela."
,,Áno." Usmiala som sa. ,,Jace, prosím nikto to nevie a chcem aby...."
Prerušil ma, ,,neboj nikomu to nepoviem." Ukazovákom mi sa mi dotkol nosu a postavil sa.
Kráčal smerom ku koncu chodníka a sadol si na zem hneď pri tečúcej rieke. Postavila som sa a rýchlou chôdzou ho dobehla. Sadla som si do tureckého sedu hneď vedľa neho.
,,Ako to dokážeš?" Znovu mal ďalšiu otázku na mňa.
,,Ako dokážem čo?" Zmätene som na neho hľadela.
,,Byť tu? Cez deň, svieti slnko a je celkom horúco."
,,Aha," zasmiala som sa. ,,Mám prsteň." Ukázala som na prostredník na mojej ľavej ruke.
Zrkadlovo-strieborný prsteň pokrytý runami. ,,Je začarovaný. Začarovala som ho aby som mohla chodiť po slnku." Vyvliekla som si ho z prstu a podala ho Jaceovy. ,,Síce ma slnko nespáli, ale je celkom nepríjemné. Je to akoby si bol v štyridsať stupňovej vírivke kde na teba stále svieti UV svetlo." Chytila som si oči lebo ma začali páliť.
Jace si toho všimol a prsteň mi rýchlo nasadil. Mala som zavreté oči čiže som cítila iba jeho teplé dlane ako držia moju dlaň a nasadzujú mi prsteň. Otvorila som oči a Jace na mňa hľadel s iskrou.
,,Dobre teda. Už vieš o mne skoro všetko, ale ja o tebe neviem skoro nič."
,,A čo by si chcela vedieť?" Stále na mňa hľadel.
,,Čo tvoja rodina? Tvoja minulosť?"
,,Moja minulosť nie je taká zložitá a ani zaujímavá ako tá tvoja." Odtiahol sa a pozrel cez potok na druhú stranu.
,,To mi nevadí. Chcem poznať osobu, s ktorou tu teraz stojím." Usmiala som sa na ňho, ale on si ma nevšímal.
,,Moji rodičia zomreli keď som bol ešte malí. Lightwoodovci ma zobrali k sebe len preto lebo boli priatelia s mojimi rodičmi. Vychovali ma a brali ako svojho, ale ja som sa tak nikdy necítil. Keď zomreli boli sme s Alecom a Izzy sami." Sklonil hlavu.
,,To ma mrzí." Položila som mu pravú dlaň na chrbát a pohladila ho.
,,Izzy mi vždy pomáhala, vždy bola ku mne milá a tak. Bral som ju ako svoju skutočnú sestru. Alec ma rad nemal, zozačiatku, myslel si, že mu chcem zobrať aj to jediné čo má. Rodinu a sestru. Po smrti ich a už teoreticky aj mojich rodičov sme sa zblížili. Boli sme skutočná rodina, sme skutočná rodina." Pozrel na mňa a pohladil ma po líci.
,,A čo láska? Nikdy si nebol zamilovaný?" Zvedavo som na neho hľadela a on sa znovu odtiahol.
,,Nie!" Povedal vážne. ,,Láska je len ľudská slabosť. Milovať niekoho znamená trpieť, ukázať aký si slabí."
,,Ja skôr beriem lásku ako takú menšiu ľudskú stránku v nás. Je to ako pripomienka, že aj ta najhoršia bytosť na zemi má city. Môže byť milovaná a neodsudzovaná človekom, ktorý jej tu lásku dáva." Chytila som ho za ruku a zahľadela sa do jeho oči. ,,Láska je prejav ľudskosti, je to vlastnosť, ktorou sa môžeme pýšiť a ktorú nesmieme nikdy ignorovať."
Pozrel aj on na mňa.
,,Láska je cit, ktorý aj keď cítiť nechceš, príde a potom ti nezostáva nič iné len ho počúvať. Mne skôr príde, že tým ukážeš aký silný si keď miluješ." Videla som v jeho očiach, že niečo cíti.
Moje slová mu niečo dali.
Hľadeli sme na seba a skoro sme nedýchali. Bolo to ako na rýchlej jazde pri ktorej sa nestíhaš nadychovať. Hlavu som mala opretú o jeho plece a oči zamotané v jeho očiach. Hlavu som pomaly dvíhala a približovala ešte bližšie k Jaceovy. Naše pery sa takmer dotýkali. Keby Jaceovy nezazvonil telefón mohol to byť náš prvý bozk.
Volala mu Izzy, chcela vedieť kde je a či by neskončil za Magnusom. Rýchlo sa postavil a začal sa otáčať. Chvíľu s ňou ešte telefonoval a potom mi už len z diaľky zamával.