Vražda na Madison High

Kamery

Pozriem sa na hodiny, je pol deviatej večer, ak chcem stihnúť prísť k starej továrni načas mala by som už vyraziť. „Mami, idem von!" zakričím mame. „Von? O takomto čase?" spýta sa ma prekvapene. „No áno, chcem sa ísť prejsť" zaklamem. „Dobre, nebuď príliš dlho" „Nebudem" sľúbim mame a vyjdem von. Keď Damon odišiel rozmýšľala som nad vecami ktoré sa stali. Archanjel. Jeremy. Charlie. Noah. Toto všetko je ako z nejakého filmu. Zastanem na prechode a počkám kým prejdú autá. Potom sa vyberiem cez starú cestu kde nechodí veľa áut a bývajú tam len starí ľudia. Už iba päť minút a som pri starej továrni. Továreň je zavretá a opustená z dôvodu že pred niekoľkými rokmi sa tam vraj stalo nešťastie. Z výšky tridsať metrov spadol jeden muž ktorý mal prezývku Jednooký Joe. On však nespadol, podľa historiek ho vraj zhodil jeden kolega keď sa dozvedel že jeho manželka ho podvádzala s Jednookým Joeom. Určite sa pýtate prečo mal takú prezývku, že vraj raz keď bol na vojne ho napadli nepriatelia a nožom mu vyrezali oko aby im povedal informácie. Odvtedy mal iba jedno oko. Továreň sa následne zavrela a polícia to uzavrela ako nehodu na pracovisku, či to tak bolo vedeli iba pracovníci továrne, podvedený manžel a Jednooký Joe.

Zastanem a zistím že už som pri továrni, všade je ticho, prebehne mi mráz po chrbte. Pozriem sa koľko je hodín. Deväť hodín, päť minút a osem, deväť, desať sekúnd. Kde toľko trčí ten Damon? „Baf!" niekto zakričí. Vykríknem. „O môj bože Damon, zbláznil si sa!" poviem naštvane a buchnem ho po ruke. Začne sa smiať. „Elizabeth, myslel som si že si odvážnejšia" povie smejúc sa. „Kde toľko trčíš? Človek tu je sám v tomto hrobovom tichu a čaká na teba a ty sa ani neukážeš, a potom ho nastrašíš? Tak sorry že som sa naľakala" poviem. „Veď kľud, kľud nič také sa zas nestalo. Fajn si pripravená?" spýta sa. „Áno som, a prečo si vlastne meškal?" spýtam sa ho. „Ešte som musel zakopať mŕtvolu susedovho psa keď na mňa začal štekať" zašepká. Pozriem sa mu do očí, smiech, to je to čo v nich vidím. „To nie je smiešne. O takýchto veciach sa nažartuje" ohriaknem ho. „Uvoľni sa Elizabeth, žiadnu mŕtvolu som nezakopával" povie. „To som zistila aj sama" poviem dotknuto. „Fajn mali by sme už ísť, ak tu nechceš čakať do nekonečna." Povie a už ide smerom k škole. „Veď počkaj!" zakričím. „Tak si švihni" povie. Pobehnem a už kráčam vedľa neho. Ideme mlčky, keď sa zrazu Damon zastaví. „Čo je ?" spýtam sa. „Okej, už sme pri škole, budeme sa držať pri sebe" povie úplne vážne až som si nie istá, či je to naozaj ten istý Damon, ktorý si tu pred chvíľou robil zo mňa žarty, že zakopával mŕtvolu susedovho psa. „Dobre, teraz pôjdeme smerom doľava a prejdeme cez dievčenské záchody lebo sú bližšie k školníkovi." Povie a ja prikývnem. Potom sa pomaly a potichu zakrádame k oknu na dievčenských záchodoch. „Je pootvorené" zašepká a otvorí ho dokorán, potom sa prehupne cez parapet a už je vnútri. „Teraz ty" zašepká a má pri tom roztiahnuté ruky dokorán aby ma chytal. Ja však pomoc nepotrebujem. Dám jednu nohu na parapet, síce je to vysoko ale noha tam zostala, potom sa pritiahnem bližšie a druhú nohu dám cez dieru ktorá vznikla mojím telom a zoskočím. Našťastie pristanem na obidvoch nohách. „Parádny výkon" povie Damon udivene. „Čo, nečakal si že by som to zvládla sama?" spýtam sa pošepky. „Úprimne, nie" povie a usmeje sa. „Chodila som na gymnastiku" vysvetlím. „No dobre, mali by sme si pohnúť" povie a už ide ďalej. Idem hneď za ním. V tej tme vôbec nič nevidím. Potom do niečoho narazím „Au" poviem. Damon sa ku mne otočí „Narazila si do dverí" povie. „Ako je to možné, veď som šla hneď za tebou a ty si nenarazil" „Rozviazala sa mi šnúrka na topánke, šiel som si ju zaviazať keď som si všimol že si narazila" povie a keď sa bližšie pozriem zistím že sa uškŕňa. Vzdychnem si. „Bolí to moc?" spýta sa. Pokrútim hlavou „Môžeme ísť ďalej?" spýtam sa. Prikývne. „Ale radšej pôjdem napred ja" „V poriadku" odpoviem a uvedomím si že som to povedala nadšene. Pokračujeme ďalej a vyjdeme zo záchodov. Celý čas sa držíme vpravo natlačení na stene. „Školník sa nachádza na druhej strane sú to tie dvere vpravo v rohu" vysvetlí mi. Prikývnem. „A kamery?" spýtam sa. Damon sa porozhliada a potom povie „Jedna je blízko nás vpravo hore ale je natočená smerom na chodbu takže nás nevidí" vysvetlí mi. „A druhá je na konci chodby vľavo a je nasmerovaná na školníkove dvere" „Tak sa tam v živote nedostaneme bez toho aby nás nezaznamenali" poviem. „Asi by som mal plán. Na druhej strane sú dvere vedľa ktorých je kód" povie. „Čo teda spravíme?" spýtam sa. „Kamera ktorá je vpravo hore nás asi zaznamená, keď budeme pri tých dverách, vtedy musíš čo najrýchlejšie naťukať kód, poplach by sa mal spustiť minútu po tom ako nás zaznamená kamera, musíme byť opatrní" povie s obavami. „Počkať, povedal si že ja mám naťukať ten kód?" šepkám „Áno ty, ja budem dávať pozor na kamery, ak ťa nejaká nasníma, bude žiariť červené koliečko, vtedy ti dám signál a rýchlo vypneš alarm, poplach" vysvetlí mi Damon. „Ale prečo ja?" spýtam sa nahnevane . „Si múdra, takže na ten kód možno čo najrýchlejšie prídeš" „Super, ako mám naňho prísť za jednu minútu?" „To zvládneš" povzbudí ma a trocha ma postrčí aby som už šla. Natisnem sa k najbližšej stene a pomaly sa posúvam doľava, na čelo mi vystúpil pot, už iba desať metrov k prvej kamere, päť, štyri metre, tri, dva, jeden, zrazu sa ozve kýchnutie, otočím sa. To je ten signál? Naznačím ústami, Damon prikývne, rýchlo sa rozbehnem ku kódu. Mysli, mysli, hovorím si, skúsim zadať dátum riaditeľových narodením, zle. Chvíľu možno päť sekúnd tam len tak stojím a rozmýšľam, zrazu ma to napadne, zadám dátum založenia školy, potvrdím to, chvíľu počkám a správne, je to správne. Kývnem Damonovi že sa to podarilo. Čo teraz naznačím ústami, kývne smerom k školníkovým dverám, rýchlo sa tam rozbehnem a otvorím ich, našťastie nie sú zamknuté, Damon ma dobehne a hneď zamierime ku počítaču. Damon si sadne na stoličku a začne tam niečo klikať a písať. Po chvíli sa ozve „Kamerový záznam ako sme tu prišli som vymazal" oznámi mi a začne ďalej písať, potom mi zas oznámi „Okej našťastie nie sú vymazané záznamy" oznámi mi „Tak tu to máme záznam z tej noci na štadióne" povie a natočí počítač tak aby som videla aj ja. Sadnem si na školníkov stôl a pozeráme na záznam z kamery. „Stopni to" poviem a zastaví to. „Čo si zistila?" spýta sa „Tam za tribúnou niekto stojí." Odpoviem mu „Nedalo by sa to nejako priblížiť?" spýtam sa. Damon spraví niekoľko klikov a priblíži to. „Je to rozmazané" poviem. „Pokúsim sa to zaostriť" zas niečo urobí a obraz je trochu jasnejší. Vyberiem mobil a odfotím človeka na obrázku. „Vieš kto to môže byť?" spýtam sa Damona. Lepšie sa pozrie a potom prekvapene vyvalí oči na obrazovku. „Ty vieš kto to je?" spýtam sa. Prikývne. „A kto?" vyzvedám. „Je to Jack" povie, aj ja som prekvapená až tak že si neuvedomím že mám otvorené ústa. „Jack?" spýtam sa. „Tvoj najlepší kamarát Jack Fischer?" „Bohužiaľ áno" povie. „Dobre ešte by sme mali zistiť kto sú tí chalani čo sa bili" poviem a snažím sa ignorovať to aká som prekvapená že to bol Jack, že Jack klamal policajtom a hodil to na môjho brata. Ale ani sa nedivím robil zle Noahovi. Damon to zatiaľ priblíži na dvoch chalanov ktorí sa bili a spýtavo sa na mňa pozrie. „Nepoznám ich" poviem. Vzdychne si „Ale ja áno, sú to chalani z tímu asi ich Jack podplatil alebo na nich niečo mal" „Neber to osobne Damon ale Jack je idiot a" „A má v tom prsty, a zatiahol do toho ostatných z tímu, a hodil to na tvojho brata" skočí mi do reči. Zostanem ticho a odfotím dvoch chalanov na obrázku. „Prečo to vôbec fotíš?!" spýta sa naštvane. „Len preto že by nám to mohlo pomôcť, nevedela som že máš s tým nejaký problém" poviem. „Nie nemám, aj keď neviem akoby nám to mohlo pomôcť" povie a vzdychne si. Musí byť poriadne naštvaný na Jacka a na tých dvoch chalanov. „Možno by sme sa s nimi mohli porozprávať?" navrhnem. „Prečo nie, ale mali by sme vypadnúť" povie a ja prikývnem. Vypne počítač a otvorí okno potom sa prehupne von a počká na mňa. Spravím ten svoj slávny trik a som pri ňom, zavrie okno a skočíme do kríkov aby nás nezachytila kamera. Plazíme sa a plazíme až nakoniec dôjdeme na koniec cesty. Je mi celkom zima mám oblečené čierne rifle, tričko s dlhým rukávom a hrubý kardigán. Viem ráno som mala ešte kabát ale oteplilo sa je osemnásť stupňov ale predsa len je už večer, pozriem sa koľko je hodín. Je štvrť na jedenásť. Som celkom vyčerpaná po tom plazení a chodení. Zazívam a potknem sa o kameň Damon ma však zachytí. „Ty si ale ospalá" povie a usmeje sa. Prikývnem. A potom sa stane niečo nečakané. Damon ma zdvihne na ruky a začne ma niesť smerom domov. „Daj ma dole Damon" poviem mu ospalo. „Až spadneš niekde do najbližšej priekopy?" jemne sa zasmeje. „Ale ty musíš ísť domov" hovorím ďalej. „Áno, ale nenechám ťa ísť takto neskoro večer samú" odpovie „Aha" zamrmlem. A keď ideme cez starú cestu tak zaspím a moja hlava sa oprie o jeho hruď. 

Ahojte, je tu ďalšia časť. ako sa vám zatiaľ páči príbeh? Čo hovoríte na Damona a Elizabeth? Už sa nám to pomaly rozbieha. Chcem sa vám poďakovať už za 100 pozretí. Veľmi si to vážim. 

Vaša Viki:)