Vražda na Madison High

Nancy (2/2)

Pozriem sa na Damona ktorý leží na mojej posteli a číta Noahov denník, strašne mi to pripomína Noaha keď sme odišli z tej párty a on si ľahol na moju posteľ a ja som sa k nemu pritúlila. Smutne sa usmejem a sadnem si na stoličku, otvorím ďalší šuplík a vytiahnem z neho šanón s mojimi obrázkami, otvorím ho a pozriem si ich všetky. Hneď na prvej kresbe som ja a Noah ako spoločne jeme jahodovú zmrzlinu, ďalej moja najkrajšia kresba dve ruže prepletené cez seba, pamätám si že som ju kreslila dva dni. Potom tam mám ďalšie kresby, vytiahnem si čistý papier a zoberiem ceruzky, kreslenie ma vždy upokojovalo. O niekoľko hodín to mám hotové, nakreslila som dievča so šiltovkou ktorej nie je vidno do tváre. Pozriem sa na Damona ktorý práve dočítal denník „Chceš niečo na pitie?" spýtam sa „Dám si vodu" odpovie a ja idem do kuchyne, nalejem dva poháre vody a vrátim sa „To si kreslila ty?" spýta sa prekvapene a mne to zase pripomenie Noaha „Hej" poviem a podám mu pohár s vodou „Prekvapený?" spýtam sa a zoberiem mu kresbu z ruky „Nevedel som že kreslíš" Zasmejem sa „Ty o mne nevieš ešte veľa vecí" „Tak mi o sebe niečo povedz" povie a pristúpi bližšie, pozriem sa mu do očí „Nepotrebuješ ich vedieť" odpoviem a odtiahnem sa. „Prečo ťa to tak rozrušilo?" spýta sa ma „Čo ma malo rozrušiť?" „Že by som chcel o tebe vedieť viac, že sme boli veľmi blízko seba. Rozrušilo ťa to" povie chrapľavým hlasom „Nie, mýliš sa, prečo by som mala k tebe niečo cítiť? Nenapadlo ťa že možno som do niekoho?" spýtam sa a všimnem si ako zbystrí pozornosť „Takže si do niekoho?" „Žiarliš? Že by som bola do niekoho zamilovaná, že by si to nebol ty?" poviem trochu provokatívne a pristúpim bližšie, zadívam sa mu do očí a všimnem si že je rozrušený „Neboj sa, nie som do nikoho, akoby som len mohla po tom všetkom čo sa stalo? Nie som pobehlica ani nič podobné" poviem a odstúpim od neho „To ma ani nenapadlo" povie rýchlo „V poriadku" odpoviem a posadím sa na stoličku, prekrížim si nohy a spýtam sa „Tak ako ideme postupovať ďalej?" Odkašle si a povie „Mali by sme napísať Nancy" „V poriadku, ehm, mohol by so jej napísať ty?" spýtam sa „Okej" povie a divne sa na mňa pozrie. „Fajn" „Super" „Výborne" poviem
„Skvele" povie a potom sa zasmejeme, „Slovnú zásobu máš skvelú" poviem so smiechom, uškrnie sa „Ja vždy" pokrútim hlavou, aj keď proti mojej vôli na perách mi pohráva úsmev, keď sa však zamyslím úsmev zmizne. Damon si to všimne a pristúpi ku mne „Hej, čo sa stalo?" spýta sa a čupne si ku mne „Ja len že, nie je to fér, my sa tu smejem a Jeremy je..." nenechá ma to dopovedať „Eli, nechcem aby si niekedy tú vetu dokončila..." „Ale ja mám výčitky" skočím mu do reči „Viem, ale to neznamená že sa nemôžeš smiať a robiť ostatné veci tak ako predtým, možno tu Jeremy nie je ale život ide ďalej, síce sa na nejakú chvíľu zastaví ale keď to všetko prijmeme, zvládneme a naučíme sa s tým žiť, život pôjde ďalej" vysvetlí mi, zostanem mlčať a on pochopí že viem ako to myslel „Bojím sa" zašepkám „Ja viem, ale tvoja rodina je pri tebe, Charlie tu je a ak budeš chcieť aj ja tu budem" prikývnem „Tak, čo mám napísať našej Nancy?" spýta sa opäť s nadšením, kde sa to v ňom berie? Spýtam sa samej seba, prezriem si ho, je vysoký, má tmavé vlasy a zelené oči, je svalnatý a musím uznať že aj pekný. Nepochybujem prečo je každá do neho, ale niečo ma na ňom strašne provokuje, ale čo? Napríklad že keď začne hovoriť vážne má vždy pravdu? Alebo ten jeho namyslený úškrn? Všimnem si že čaká na moju odpoveď „Neviem, napríklad že chceš s ňou spraviť rozhovor na školský projekt?" navrhnem „Prečo nie" „Ak sa ti to nepáči vymysli niečo ty" poviem, vynadám si v duchu za to že som ho pozorovala. Od teraz v tieto prvé týždne Jeremyho smrti si vynadám ak budem mať nejaké výčitky, po pohrebe... na to teraz nechcem myslieť. „Nevravel som že sa mi to nepáči, len neviem či to bude dobré, Noah povedal tiež o projekte" „Môžeme to aspoň skúsiť" poviem, vzdychne si „Fajn, si tvrdohlavá ako mulica" povie „To si mohol zistiť už dávno, napríklad keď si ma bez môjho súhlasu zobral za Jackom" poviem vyčítavo „Ja som nevedel akú máte minulosť" bráni sa „Veď som ti vravela že tam nechcem ísť, čomu si nerozumel?" spýtam sa. „Dobre, dobre, upokoj sa teraz to neriešme, už som napísal Nancy ak ťa to zaujíma" „Fajn" poviem. Vzdychne si a pozrie sa na mňa, všimnem si že sa usmeje „Prečo sa tak usmievaš?" spýtam sa „Si smiešna keď tam tak sedíš" pozriem sa, Sedím na stoličke a nohy mám v tureckom sede, ruky prekrížené a zazerám naňho, proti svojej vôli sa musím zas usmiať. „Ako to robíš?" spýtam sa nakoniec, pozrie sa na mňa „A čo?" „No to že po každej vážnej situácií si potom zase veselý" „Drahá Elizabeth ešte sa máš čo učiť ale vysvetlím ti to v rýchlosti „Hlavné tajomstvo ako si zachovať veselosť je: nedovoľovať, aby nás maličkosti znepokojovali a zároveň vedieť si vážiť tých drobných radostí, ktoré nám osud poskytne." „Ale toto nie je maličkosť" namietnem „Ja viem ale niekedy nemám na výber a aby som bol opäť veselý musím niektoré vážne veci brať maličkosťami" „Aha" poviem nakoniec, obaja stíchneme „Asi si mal pravdu, mám sa ešte veľa učiť" poviem nakoniec, prikývne a príde mu správa „Nancy napísala že sa s ňou máme stretnúť u Montyho o piatej" „Máme?" spýtam sa a nechápavo sa na mňa pozrie „Máme, množné číslo, to mám ísť aj ja?" „Samozrejme že áno, už je pol štvrtej ak to chceme stihnúť mali by sme ísť" povie a pristúpi ku mne „Čo je?" spýtam sa „Mám svoj kabát na tvojej stoličke, mohla by si sa prosím uhnúť?" vysvetlí, „Jasné" poviem a nakloním sa dopredu aby si mohol zobrať kabát, natiahne sa a jeho horúci dych ma pošteklí na krku. Elizabeth, prestaň s tým, napomínam sa v duchu. „Môžeme ísť?" spýta sa nakoniec „Uhm, len si zoberie veci" odpoviem.