Mara - the lost Proxy ⦻ [SK]

3

Krv na mojom paplóne sa začína riediť slzami, ktoré sa mi spustili dolu lícami vo vodopádoch, vytvárajúc jeden obrovský fľak.

'Čo som komu urobila že sa mi toto musí diať?!' preblyslo mi hlavou.

Zotriem si slzy a odložím žiletku. Zo šuplíka si vytiahnem dezinfekciu a obväzy, mentálne sa pripravujúc na tú štipľavú bolesť, čo ma práve čaká. Ale veď ja som predsa masochista, tak čo robím?

Na gázu si vylejem trocha dezinfekcie, teda v mojom prípade trocha Alpy a bez nejakého otáľania si to priložím k čerstvým ranam. Hned, ako zacitim kontakt s mojou kožou, potichu syknem a môj pud sebazáchovy ma núti ruku odtiahnuť, avšak ja sa len tak nedám.

Po tomto jednoduchom, ale velice nepríjemnom procese si ruku obviažem a odložím všetko na svoje miesto.

Podvedome siahnem na mobil a spustím YouTube. Hned mi vybehnú rôzne ponuky na videa o Creepypastach, a ja bez váhania spustím prvú čo uvidím. Čiže je to "Stratený v snehu".

Zavriem oči a pohodlne si ľahnem, pokúšajúc sa zrelaxovať sa.

,, Sú 3 hodiny ráno a já stále nemôžem zaspať. Popravde, odkedy sme sa vrátili z kempingu, vôbec som sa nedokázala uvoľniť... "

Započúvam sa do príbehu a nechám sa unášať mojou fantáziou, ktorá je väčšinou veľmi bujná a živá, až hyperaktivna by som povedala.

Creepypasty poznám už takmer rok a musím povedať, že aj keď je toto to najťažšie a najhoršie obdobie v mojom živote, vďaka cp som ešte stále nažive. Nebyť ich, už dávno som 6 metrov pod zemou.

I keď, niektoré cp, ako napríklad Lulu alebo Russian sleep experiment som čítala už pred viac jak 3 rokmi, len som vtedy ešte nevedela, že sú to creepypasty.

Navyše, Slendermana poznám už od detstva. A už od detstva ku nemu cítim zvláštne puto. Už ako malá som sledovala na YouTube ako ľudia hrajú Slenderman - the arrival. Ba som to sama aj niekoľkokrát hrala. Pamätám si aj, že som na základke hrávala aj Eyesku (Eyes - the horror game). To boli časy.

No ale späť k veci.

Creepypasty som nechala randomne hrať v pozadí a prezrela som až, keď som začula jednu z mojich obľúbených - Jeff the killer.

Och, jak ja by som si želala byť s nimi. Konečne by som sa cítila pochopená a akceptovaná, možno dokonca aj milovaná. Mohla by som chodiť v krátkom rukáve, mohla by som svetu ukázať moje jazvy, a oni by ma neodsúdili. Mohla by som si splniť sen - mohla by som zabíjať. A oni by stáli pri mne. Občas si pripadám Ako dajaká fangirl.

V očiach som znova zacítila vlhkosť, ako sa v nich začínajú spájať mikro-čiastočky vody, ktoré zo seba hneď nato sformujú slzy.

Kiežby som len mohla byť s nimi...

Takto tam sedím a počúvam creepypasty až do samého rána, kedy vstanem z postele a zídem schody dole, mieriac rovno do kuchyne.

Po cestě nikoho nestretnem, lebo naši si zvyknú prispať cez víkendy.

V kuchyni moje kroky vedú rovno do chladničky, odkiaľ si vytiahnem bezlaktozovy jahodový jogurt a usadím sa potichu za stôl.

Nemám zrovna nejako hlad, a ani chuť do jedla, ale ten fakt, že sa mi už od toľkej únavy a vyčerpania podlamuju nohy, ma presvedčil natoľko aby som si dala aspoň ten biedny jogurt.

Po jedle si skočím späť do izby po moju obľúbenú čiernu trigu čo som si kúpila na Vianoce minulého roka a nezabudnem si vziať ani sluchátka a mobil.

Potom sa vydám na prechádzku s mojou obľúbenou pesničkou - if I lose myself - hrajúcou v mojich ušiach.

Keď vôjdem hlbšie do lesa, rozídem sa k prvému sympatickému stromu a z vačku vytiahnem svoj skládací nôž.

Pred tým, než vykonám svoj akt, sa porozhliadnem okolo seba, overujúc si či široko-ďaleko nie sú nejakí ľudia v nedohľadne.

Po overení vrazim svoj nôž do stromu a zakrutim s ním, vyrezávajúc kruh do jeho starej zosušenej kôry. 2-krát švihnem do tvaru X a je z toho nádherný Proxy znak.

Takto si označkujem hneď niekoľko stromov, pretože verím, že tam, kde sa nachádza Proxy symbol, tam je aura, kde má Slenderman moc ma chrániť. Možno to pre vás znie šialene, ale to je mne jedno. Nech robím čo robím, vždy budem pre ostatných len nejaká bláznivka.

Obchádzajúc odbočku k mestskej vyhliadke, pár metrov odo mňa ma uvíta drevená informačná tabuľa oznamujúc začiatok náučného chodníka menom Sever. Naša Brezina je naozaj vskutku nádherné miesto!

Tento náučný chodník má dĺžku 1,4km a  jeho prejdenie trvá asi 20-25 minút, podľa tempa. Má po celej svojej dĺžke niekoľko zastávok s informačnými tabuľami a obrázkami.

Prejdem celý ten chodník až dokonca, a potom sa vydám naspäť k hotelu Veverica, kde neodolám ich ponuke limonád. Zastavím sa tam teda a objednám si jednu na osvieženie pred tým, než sa pustím do ďalšej turistiky. Och, dnes budem mať viac než len úbohých 10 000 krokov!

Limonádu si vychutnám naplno, keďže stála takmer 5 eur. Predražené, ale chutné!

Pred tým, než moje kroky budú smerovať spať medzi stromy, zanesiem svoj pohár naspäť do hotelového baru.

Potom sa rozídem hlbšie do lesa - smer dynamitka Titanit. To sú vlastne také kamenné tunely vedúce cez lesné kopčeky. Netuším, čo ten názov znamená, ale Budiš.

Cestou si nezabudnem užiť ten príjemný marcový vetrík, ktorý mi neustále strapatí ofinu.

Vonku je prízemné teplučko, nato, že je ešte len začiatok marca.

Lúče slnečného svetla usilovne bojujú s konármi stromov, aby sa mohli cez ne predrať a dopadnúť na zem, zohrievajúc ovzdušie navôkol.

Hnedooranžové lístky stromov sa povaľujú po zemi ešte od jesene, cestujúc po okolí, spoznávajúc ho.

V diaľke zbadám ľudí kráčajúcich smerom ku mne, a tak si stiahnem kapucňu ešte nižšie, čímž sa snažím zabránit tomu, aby mi bolo vidieť do tváre.

Prejdú okolo mňa a i cez pustene pesničky v mojich ušiach počujem, ako sa na niečom smejú. Samozrejme, že sa smejú na mne. Určite áno.

Moje videnie sa rozmaže keď sa mi do očí nahrnú slzy. Prečo som všetkým vždy len na smiech?

Podvedome zrýchlim svoje tempo a modlím sa, nech ďalších ludi už nestretnem, pretože už by som to asi nedala.

Kiežby som teraz namiesto tých sprostých ľudí radšej stretla nejakú cp. Tobyho napríklad. To by som vrelo prijala.

'But I'm not that lucky I guess.'