Mara - the lost Proxy ⦻ [SK]

1

~
Stojím na menšej čistinke v lese. Pár metrov odo mňa sa nachádza menšie detské ihrisko, na ktorom sa hrá zopár detí. Ich radostné výskanie sa ozýva po okolí a ja si len povzdychnem.

Chýbajú mi tie časy, keď som aj ja bola dieťa. Keď som aj ja bola ešte nevedomá a šťastná. Keď som ešte mala pre koho žiť.

Len som nad tým pokrútila hlavou. Mojím trápením sa sa aj tak už nič nevyrieši. Už je to všetko dávno za mnou.

Pohľad som uprela na zem a vydala som sa dolu cestičkou vedúcou do lesa.

Príjemný teplý vetrík mi rozstrapatil vlasy, ktoré mi trčali spod kapucne. Bola jeseň, konkrétne bol október, avšak vonku nebolo skoro vôbec chladno. Keby všetky tie farebné listy nepokrývali takmer celú zem, tvoriac z nej jedno velké pestré plátno, ani by ste nepovedali, že ide o toto ročné obdobie.

Slnko už bolo mimo obzoru, len niekoľko usilovnych lúčov sa dokázalo prebiť cez stromy a kry. Bol už takmer večer, atmosféra bola priam kúzelná.

Vo vzduchu ste mohli cítiť vlhkosť vďaka blížiacim sa mrakom prinášajúcim dážď, aj keď obloha bola ešte stále čistá a jasná.

Pomedzi stromy v diaľke sa rozprestierala hmla, pomaly sa rozliehajúc do všetkých smerov.

V hlave mi hrala jedna pesnička môjho obľúbeného žánru - elektronickej hudby. Lost od Kontinuum, JJD remix. Zostala mi zaseknutá v hlave ani neviem odkedy. Len som cítila, že sa mi k mojim terajším okolnostiam hodí.

Prešla som okolo skupinky nejakých ľudí, čož ma donútilo si kapucňu stiahnuť nižšie, aby mi nevideli do tváre.

Ruky som mala vo vačkoch a jediná vec, ktorú som mala pri sebe, bol môj skladací nôž, ktorý som pevne zvierala v ruke.

V očiach sa mi zaleskli slzy, ktorým som nechala voľnú cestu. Nemá zmysel ich držať späť, vždy sa nakoniec prederú na svetlo sveta.

Otočila som sa, aby som sa naposledy pozrela za seba.

,, Zbohom... "zašepkala som a so sklopenym pohľadom som sa vydala do neznáma...
~
Flashback sa týmto končí, a ja som naspäť v realite. Sedím v škole, čakám na uplynutie posledných pár minút, aby mohol zvonček odbiť posledné zvonenie pre dnešok.

Nemusela som čakať dlho, keďže som väčšinu hodiny strávila mimo mojej mysle. Aj keď, nedobrovoľne a popravde aj nevedomky.

S povzdychom som si zbalila učebnice do tašky a vydala som sa do našej školskej šatne, tešiac sa, keď odtiaľto konečne vypadnem.

Za sebou som počula ten nechutný smiech mojich spolužiakov.

,, Aha, zas beží preč ako prvá. "

,, Ani sa jej nečudujem, veď nemá žiadnych kamarátov, s ktorými by šla von, tak běží domov!"

Rýchlo som si vybrala sluchátka a nasadila som si ich do uší. Zapla som prvú pesničku, čo mi shuffle ponúkol, len aby som už ďalej nepočula tie ich otravné hlasy.

Podvedome som zrýchlila tempo, kráčajúc do rytmu môjho divoko tlčúceho srdca.

'Vydrž to, ešte chvíľku to vydrž!'

Do šatne som dorazila už vyklepaná, márne sa snažiac zakryť svoju nervozitu. Môj chvátavý dych ma prezradil.

Prezula som sa behom sekundy a ignorovala som to, že som svojim trápnym chováním zase všetkým nasmiech. Aj tak majú pravdu. Som k ničomu.

Školu som stihla opustiť len tak tak, keď som už nedokázala kontrolovať svoje slzy.

Na hlavu som si v rychlosti hodila šiltovku, aby mi nikto nevidel do tváre.

S každým krokom som si hovorila, že je všetko v poriadku, až dokým som tomu nezačínala pomaličky aj veriť.

Vydala som sa rovno do mesta, kadiaľ budem musieť prejsť, keďže chcem ísť domov cez les.

Ľudí som postupne začala úplne ignorovať, keď som sa začínala strácať v pesničkách, ktoré ma dokázali trocha rozptýliť.

Bol začiatok marca a práve sa končila zima. Vzduch však bol stále veľmi studený a mráz ma stipal na lícach, spôsobujúc viditeľné prekrvenie a červené fľaky.

Utiahla som si šál, aby mi pomohol sa trocha zahriať a pridala som do kroku.

Vysliapala som po schodoch vedúcich do lesa, keď som sa konečne dokázala trocha uvoľniť.

Vôňa navlhnutej hliny a mokrých stromov ma upokojovala, spolu s tým tichom a súkromím, ktoré mi náš les vedel bezmála poskytnúť.

Vybrala som sa na svoje obľúbené miesto - na hradbu, odkiaľ je vidieť temer polovicu nášho mesta. Nechodievam tam často, keďže je to ťažšie dostupné miesto, no keď už tam idem, tak si to vždy veľmi užijem. Dokážem sa tam krásne odreagovať a úplne stratím samu seba, zabudnem na všetky svoje problémy a len si užívam ten nádherný výhľad.

Po pár minútach chôdze a chvíľke lezenia do kopca, som už sedela na skale a hľadela na ten maličký svet podo mnou. Videla som ľudí, ako si kupujú bezvýznamné blbosti, ako sa tam smejú a zabávajú. Ako si užívajú svoj život.

Pár sĺz sa spustilo po mojich lícach, keď som si spomenula na dobu, kedy som bola aj ja taká. Keď som bola decko a ničomu som ešte až tak nerozumela, a teda som bola šťastná.

Hlavou mi preblysla možnost to získat spat. Už neskutočne veľa krát som toto riešenie mojej bezvychodiskovej situácie zamietla, no zakaždým, keď sa mi hlavou tá myšlienka premietne znova, tak sa moje rozhodnutie podlamuje a ja sa pomaly poddávam túžbe po mojej vlastnej smrti. Stačí sa len odraziť a budem slobodná. Budem konečne zase šťastná...

Ale... Ja to nedokážem. Nemôžem. Strašne sa bojím. Bojím sa toho, čo je na druhej strane. A cítim, že to proste nemôžem spraviť. Minimálne zatiaľ nie.

S povzdychom som vstala, avšak sa mi hneď podlomili nohy a zatocila sa mi hlava. Takmer som zletela tam, kam som pred chvíľkou chcela dobrovoľne skočiť.

Srdce sa mi rozbúšilo a odplazila som sa ďalej od okraja hradieb, mimo miesta, kde bolo najväčšie nebezpečenstvo pádu.

Chytila som sa za hlavu, ktorá má rozbolela ako keby mi na ňu práve padla kovadlina.

Pozbierala som sa späť na nohy, tentokrát som venovala zvýšenú opatrnosť mojej rovnováhe, a pomalou chôdzou som sa rozišla domov.

Musela som však vyzerať ako nejaký opilec, trmácala som sa zo strany na stranu, aj keď som sa veľmi snažila nedávať najavo, ako sa mi motá hlava.

Našťastie som nikoho za ten čas nestretla, teda aspoň som nikoho nevidela.

Cesta domov sa mi zdala večná, i keď si na väčšinu z nej ani nespomínam. Bolo to, ako keby som celú tú dobu ani nebola prítomná, ako by som bola mimo svojho tela. Ale nevenovala som tomu veľkú pozornosť, predsa len som dosť unavená a mám príšerné bolesti hlavy, plus ten neskutočný stres za posledný rok. Odkedy som nastúpila na strednú, mám len samé problémy. A je to len horšie a horšie.

Raz doma, urobila som rutinnu večernú hygienu a dala som si lieky. Ani som sa neobťažovala robiť niečo produktívne, vzhľadom na to, že bol piatok.

Únava sa ma zmáhala už počas cesty, a tak som sa rozhodla s ňou nebojovať a poddať sa jej.
~