Mara - the lost Proxy ⦻ [SK]

7

Klára sa mi skácala pri nohy a prosila ma, aby som ju nechala napokoji.

,, Hah, úbožiatko jedno! A ty si prestala, keď ja som už mala dosť?? Prestala si snáď, keď som ťa s plačom žiadala, aby si ma nechala tak?! Neboj sa, ja si ťa ešte pekne užijem zlatko! "zaškerila som sa ako som zamykala východové dvere za mnou, aby mi nemohla ujsť moja čerešnička na torte - Kristínka.

Kláru som nechala ležať na zemi a krvácať a namierila som si to za Kikuškou, pretože ona sa narozdiel od hentej štetky mohla ešte brániť a mohla by ma ohroziť, čohož sa nesmiem dopustiť pri takejto výnimočnej príležitosti predsa, no nie?

Kristína bola utlačená v rohu miestnosti. Rukami si kryla hrudník a preryvane dýchala cez ten jej urputný nárek.

Môj úsmev sa ešte viac zväčšil, ak to teda ešte vôbec šlo, keď som jej položila ruku na líce a nasmerovala som jej tvár smerom k tej mojej.

Naše pohľady sa stretli a ja som v jej očiach videla nekonečné množstvo čistého strachu a to ma neskutočne tešilo. Milujem to, vidieť ju trpieť. Po tom všetkom, čo mi urobila, môže byť rada, že som ju nezabila ihneď a že som ju nechala si užívať moju bolesť ešte tak dlhu dobu. Ale s tým je teraz amen.

,, Ššššš. Neboj sa. Čoskoro to budeš mať za sebou. "zašepkala som jej do tváre s nevinným úsmevom.

Svoju ruku som natiahla za hlavu, aby som ňou mohla lepšie švihnúť, a potom som ju prudko bodla cez ústa až do krku.

,, To máš za všetky tie mesiace plne bolesti ty sprostá kurva! Nemala si si so mnou začínať! "zvrieskla som jej pri uchu a pustila som ju.

Ako som čakala, nemala dosť sily sa udržať na nohách, a tak hneď letela k zemi.

Zostala tam len tak ležať a nariekať, dusiac sa vlastnou krvou.

Ešte som s ňou ale neskončila.

Drepla som si k nej a vyhrnula som jej tričko.

Pevne som v ruke zovrela nôž a vyrezala som jej do toho brucha plného tuku kruh. Potom som ešte dvakrát švihla do tvaru X a bol z toho nádherný Proxy znak!

Keď som s nou už bola spokojná, naspäť so sa postavila a oblizla som krv z noža.

'No fuj! Taká hnusná ako jej charakter!' pomyslela som si.

'Ale počkaaaať! Já tu ešte mám Kláru! Moja zábava sa ešte neskončila!'

Otočila som sa na päte a zbadala som ju, ako sa snaží vyštverať na nohy, aby si mohla odomknúť a zachrániť svoj biednučký život. Aké patetické!

Schytila som ju za vlasy a prudko som ňou trhla dozadu. Padla mi k nohám a sykla od bolesti.

Zohla som sa k nej a tiež som jej vyhrnula tričko.

Keďže nemala podprdu, môj plán bol uľahčený.

Chytila som do ruky jedno z jej pŕs a začala som ho rezať. Pokračovala som až pokým mi nezostalo v ruke.

To isté som urobila aj s tým druhým, a potom som si od radosti zatlieskala, smejúc sa nevinne ako nejaké malé dieťa keď mu rodič oznámi, že idú na zmrzku.

Ona už medzitým stihla umrieť, to je to čo má mrzelo najviac no. Ale čo už, nič s tým už nenarobím.

Opäť som sa postavila a vydýchla som si. Celkom mi to dalo zabrať, to vám teda poviem.

Ale teraz keď už je to dokonané, môžem konečně žiť v mieri.

Vzala som si tašku zo zeme, odomkla som si šatňu a vydala som sa von zo školy...
~

Pretriem si oči, už takmer prebratá, a povzdychnem si. Zase to bol len sen. Ach jaj.

Zívnem si a ponatahujem sa.

,, Tsssk. "syknem bolesťou. Príšerne ma bolí hlava. Toto je asi moja najhoršia migréna vôbec.

Natiahnem ruku na nočný stolík a vyberiem si 3 ibalginy, ktoré následne zapijem vodou.

Potom sa rýchlo prezlečiem a vydám sa dole po schodoch, rovno do kuchyne, kde stretnem našich.

,, Dobré ráno. "pozdravím sa im a z chladničky si vytiahnem jogurt.

,, To si chceš dať na raňajky jogurt? Zase budeš hladná a potom sa prežereš. Znova priberieš, uvidíš." vynadá mi otec a ja len prekrutim očami. Už zase tie jeho sprosté narážky. Milujem ich.

,, Neprejem sa, nemusíš sa báť."

,, Nebuď drzá! Zmizni mi z očí! "zvrieskne po mne a mne sa do očí tlačia slzy.

Jogurt nechám položený na stole a s plačom vybehnem na ulicu.

Ešte, že som si stihla vziať sluchátka a telefón, lebo bez toho by som bola stratená.

Bežím po Dolnom Šianci cez Partizánsku až na začiatok Breziny, kde preliezam cez dieru v plote a predieram sa cez všelijaké kríky, aby som sa dostala na zhoretú, opustenú chatku na kopci.

Tam si sadám na kameň, keďže už pomaly nevládzem ani stáť.

Revem som ako malé decko. Úplne sa zosýpam ako domček z kariet.

'Ja predsa nie som až taká tučná, či áno?'

Pozriem sa na seba.

'Mám 50kg a 167cm. BMI mám 17,9, to už je klasifikované ako podvaha. Tak čo má stále za problém??'