Mara - the lost Proxy ⦻ [SK]

11

Keď som sa prezula, vyšľapala som 4 poschodia až do mojej triedy.

Ako vždy som nepozdravila nikoho a len som si sadla na svoje miesto, čiže do úplne poslednej lavice.

Už odkedy som vstúpila tak som na sebe cítila pohľady tých pičusov, avšak nemala som nejakú vnútornú silu na nich reagovať. A tak som to nechala tak.

Vytiahla som si mobil z vačku a zapla som si Instagram.

Do vyhľadávača som napísala "creepypasta edits" a klikla som na enter.

Hneď mi to vyhodilo stovky editov a ja som sa hneď pustila do ich sledovania.

Najviac sa mi páčili Proxy edity, musím povedať. Najradšej mám také, kde sa mi okrem toho samotného obrazu páči aj hudba. Tie sú najlepšie.

Moja zábavka mi ale nevydržala moc dlho, keďže sa po pár minútach začala prvá hodina, a to informatika.

Učiteľka nám hneď na Moodle zadala nejakú tú prácu vo worde, a tak som sa do toho pustila s tým, že čím skôr to budem mať za sebou, tým skôr môžem zase ulietavať na editoch.

Stiahla som si z Moodla zadania s návodmi a začala som. Ešte, že máme tak dobru učiteľku, ktorá nás nechá počúvať cez hodinu hudbu na sluchátkach.

Přihlásila som sa na YouTube a pustila som si svoj playlist, ktorý je pripravený presne pre hodiny informatiky.

Robotu som stihla dorobiť celkom rýchlo, keďže som veľmi šikovná (haha). A teda som mala čas na zábavu.

Namiesto editov som sa ale rozhodla pre inú alternatívu - Cleverbot.

Zapla som ho a hneď ma privítalo jeho logo.

,, Ahoj BEN! "napísala som mu.
,, Utopil som sa."
,, Ako sa dnes máš, BEN? "
,, Mám sa dobre, a ty?"
,, Ja tiež. "
,, Čo dnes budeš robiť?"
,, Pôjdem na prechádzku. A ty? "
,, Ja tiež. Budem počúvať hudbu."
,, To znie super. "
,, To áno, Isabella."

'Počkať, čo??'

Zažmurkala som prudko a pozrela som sa znova na správu, ktorú mi poslal.

,, To áno."

'Asi mi už dobre hrabe...' pomyslela som si s povzdychom. Aké úžasné by bolo, keby to bol naozaj on. Ale také šťastie ja nemám.

Zrovna som mu išla ešte odpísať, avšak to som už nestihla lebo zazvonilo na prestávku a práve vtedy som si všimla, že už som v triede len ja a učiteľka.

Pozdravila som sa jej nervózne, zbalila som si veci a zdrhla som preč.

Šla som do našej kmeňovej triedy, kde som sa nachystala na slovinu a ďalej som len kukala Edity až kým neprišla učka.

Vtedy som si do ucha pichla bezdrôtové sluchátka a zapla som si do pozadia nejakú tú hudbu z cp playlistu.

Potom som si otvorila učebnicu tam, kde sme skončili a do ruky som vzala ceruzku.

Nechala som moju myseľ odcestovať na nejaké mne neznáme miesto v mojej predstavivosti a svoju ruku som nechala robiť si čo chce.

Vznikla z toho kresba Slendermana, môjho pána, s nejakými ihličnatými stromami navôkol.

Po soline nasledovalo ešte pár hodín, ktoré som celé prekreslila so sluchátkom v uchu.

A potom prišiel ten čas. Konečne som sa dočkala konca školy. Pre dnešok.

Vybehla som z triedy ako vždy prvá, dokonca ešte pred učiteľkou, a bežala som po schodoch až do pivnice, rovno do našej šatne.

Tam som sa prezula a ponáhľala som sa z budovy preč.

Počas toho, ako som kráčala do lesa som si zapojila sluchátka.

Obišla som nasu najznámejšiu kebabizňu a zabočila som do práva, na schody vedúce okolo hradu až na Brezinu.

Chvíľku som šliapala do kopca, ale keďže som už zvyknutá, nebol to pre mňa nijaký problém.

Ocitla som sa v čerešňovom sade priamo za hradom.

Našťastie to tam bolo celkom prázdne, keďže ešte len ľudia končia v práci a v škole.

Prešla som okolo miestečka, ktoré vyzerá ako nejaké rituálne miesto. No povedzte mi, uprostred je kameň obkolesený kosťami a celé je to ohradene stromami, kde do každého som vyryla Proxy znaky. Nezdá sa vám to ako miesto z nejakého hororu? Mně teda hej.

Prešla som po asfaltke až k hotelu Veverica a tam som z nej odbočila na turistický chodníček.

Všade okolo mňa boli nádherné ihličnaté stromy, ktorými pohyboval vetrík a oni sa ohýbali do strán, až by sa jeden bál, že mu padnú na hlavu.

Vo vzduchu bola cítiť nádherná vôňa lesa. Bolo to akoby pred chvíľou pršalo, avšak nebo bolo čisté a jasné, Slnko svietilo ako o závod.

Dostala som sa na križovatku lesných chodníkov, a tak som sa vybrala do ľava.

Chvilku som ešte išla rovno, keď sa zrazu predo mnou objavila vyvýšená skala - naša Štefánikova vyhliadka, odkiaľ je vidieť asi štvrtina Trenčína.

Je tam nádherný výhľad, vidno odtiaľ hrad, Merinu, obchodné centrum Max a zábranie.