Bound by duty

1.

Minulosť.
"Sú to nádherne kvety Leo" povie s úsmevom Gia jej modré oči žiaria ako kryštály.

"Pripomínajú mi teba červené ruže, hovorí sa o nich že sú prejavom ženskosti, statočnosti a silného srdca. A to presne si aj ty Gia" vysvetlím jej prečo som jej kúpil práve červené ruže.

Jej úsmev jemne opadne no hneď ho naspäť vráti.

"Ďakujem Leo. Ľúbim ťa" šepne mi.

Moje srdca začne rýchlejšie búchať. "Milujem ťa Gia Landon" poviem jej úprimne.

Neviem si predstaviť život v ktorom by ona už nebola.

Taky život by pre mňa nemal význam.

"Budeš ma navždy milovať Leo? A-aj keby sa čokoľvek stalo? B-budeš vždy milovať len mňa?" Spýta sa ma jemne smutným a neistým hlasom.

Neni si snáď istá?

Nedávam jej to dostatočne najavo?

Chytím jej ruku do svojej a položím ju na moje búchajúce srdce.

"Moje srdca búcha len pre teba a vždy aj bude búchať len pre teba Gia Landon" pozriem sa do jej krásnych modrých oči v ktorých sa vždy strácam.

V rukách držím červenú ružu dala mi ju moja sestra. Krásna červená ruža aj s tŕňami.

Ležím na posteli posypanej lupienkami červených ruží.

Na sebe mám už len saténové biele nočné šaty ktoré mi sú ledva pod kolená.

Moje blond vlasy mám voľne rozpustené.

Svadobná noc.

Po chvíľke sa dvere otvoria. Do miestnosti vstúpi on.

Leonardo Landon. Môj manžel

"Čo to má znamenať?" Spýta sa jemne nahnevaným hlasom.

Aké právo mu dáva byť nahnevaný? To ja som tu tá ktorá sa prvý krát vydala za muža ktorého ani nepozná a musí robiť všetko čo si jej želaný otec povie.

Ako napríklad toto.

"Je naša svadobná noc" odpoviem. "A tie kvety? Neženil som sa prvý krát, takéto veci nikdo nepotrebuje" nahnevaným tónom mi povie.

"A ty si snáď myslíš že to bol môj nápad? Ani ťa nepoznám" už jemne nahnevane odpoviem. Kdo si mysli že je?

Pomali sa vyzliekne z obleku ktorý má na sebe a príde ku mne.

Červenú ružu mi vytrhne z ruky a hodí na zem, prekvapené naňho pozriem.

Prikrývku na ktorej sú lupienky červených ruží hodí na zem tiež a priblíži sa ku mne. Znovu.

„Chceš svadobnú noc? Dobre" spýta sa aj odpovie.

Pozerám naňho prekvapené neschopná slova, neschopná pohybu.

Otočí ma a dá ma na štyry zo zadu sa ku mne priblíži. Saténovu látku odhrnie.

Jemne ma pohladká po mojom pozadí a potom pleskne. Jemne vzychnem.

Druhý raz.

Tretí raz.

Štvrtý raz.

Piaty raz.

Zvuky ktoré zo seba vydávam mi niesu vôbec podobne. Som vzrušená. Maximálne.

Keď v tom vo mne zacítim jeho prirodzenie. Silno a rýchlo do mňa vojde celý. Kričím, plačem, prosím, a ani neviem o čo.

Rýchlo a silno sa vo mne pohybuje ťahá ma za moje blonďavé vlasy.

A ja? Ako nejaká šlapka prosim o viac, prosim o všetko.

Keď po chvíľke zacítim ako sa blíži moj orgazmus, a aj jeho.

Spoločne po chvíľke vyvrcholíme. Pomali rozdýchavam čo sa stalo, keď v tom vstane z postele a začne sa naspäť obliekať.

„Č-čo robíš?" Spýtam sa stále ešte trochu mimo.

„Idem preč, už som ti dal to čo si chcela. Uvidime sa neskôr mám veľa práce" povie akoby nič a odíde.

Pozriem sa na posteľ ktorá je od krvy.

Mojej krvy.

Mojej panenskej krvy.

Vedel o tom že som panna? Určite nie.