Bound by duty

6.

Minulosť

"Je to nádherné Leo" pozerali sme sa na západ slnka okolo nás bola len lúka s krásnymi kvetmi. Sedeli sme na deke na ktorej bolo rozložené jedlo v rukách sme držali pohár šampanského. Červeného.

"Niekedy by sme tu mohli prísť a pozerat hviezdy, mesiac, nočnú oblohu" vnukol som jej nápad.

"Neviem Leo, moc noc rada nemám, a asi ani nič o nej. Noc je len čierna, tmavo modra s pár hviezdami a mesiacom neni na tom nič výnimočne. Nemyslíš?" Povie mi svoj názor Gia a pozrie sa na mňa.

Nie. Nemyslím. Chcem jej povedať to všetko čo mi o noci a nočnej oblohe príde záujmavé.

O tom ako krásne žiaria hviezdy. Ako sme podobný hviezdam. O tom ako každá hviezda na oblohe začne svietiť postupne až kým nesvietia všetky. O tom že tereoticky sú hviezdy na oblohe stále. O polárnej hviezde a o tom aká je výnimočná o polarke. O mesiaci a akú silnú a žiarivou silu ma a ani sa to nezdá. O krásnych padajúcich hviezdach pri ktorých si môžeš niečo želať.

Ale nič s toho nepoviem.

"Máš pravdu" poviem po tichu aj keď s tou vetou nesúhlasím a obíjmem ju okolo pása.

A spolu naďalej, teraz už potichu pozeráme západ slnka.

"Som veľmy rada že som vas spoznala Alessander a Isabella" s úsmevom poviem, pretože to je pravda.

Rozprávali sme sa o banálnych veciach no aj tak som si to s nimi tento večer užila. Hlavne s Isabell je veľmy milá mladá žena a ma toho ešte veľa pred sebou, ale jej rozmýšľanie sa mi páči.

"Je mi tak ľúto že už musíme ísť, ale nečakali sme že sa tu zdlžíme tak dlho už na nás čaká naše súkromne lietadlo" lútostným hlasom povie Isabella.

"Je to v poriadku, môžete prísť aj nabudúce" venujem jej hriejivý úsmev plný pochopenie. Usmeje sa na mna naspäť. A venuje mi posledné objatie.

Po rozlúčke s Isabellou a Alessandrom som išla po schodoch na balkón.

Teraz sú hviezdy na oblohe najkrajšie aj mesiac žiari ako nikdy inokedy.

Alebo si to len myslím?

Pomaľy si sadnem na stoličku ktorá je na balkóne a naďalej pozerám na hviezdy ako žiaria, keď v tom sa balkónové dvere otvoria a vnútri vojde Leonardo.

Celý večer som ho prakticky ignorovala, Ano hovorila som s ním, ale len keď to bolo nutné. Aj tak mu nemám čo povedať už to neberiem za nutnosť s ním stále nadväzovať konverzácie.

"Prečo si tu Aria?" Spýta sa ma po chvíľke Leonardo.

"Dneska sú hviezdy na oblohe nádherne nemyslíš? Niekedy si myslím, že sú ľudia ako hviezdy každá žiari inak a pritom rovnako a každá začne žiariť v iný čas. Ako aj ľudia. A ten mesiac? Svieti nadherne niekedy mi príde ako by nám svietil na cestu. A to nehovorím o tej krásnej polárke. Tej hviezde."

Odignorujem jeho otázku a začnem rozprávať svoje myšlienky. Po minúte ticha si pomali sadne na stoličku vedľa mňa.

"Myslím si že máš pravdu Aria, každej hviezdne trvá iný čas kým začne žiariť, myslím že je mesiac dnes nádherny, viac než inokedy" povie mi, keď si sadne na stoličku a pomaly otočí svoj pohľad na mna, pozriem sa naňho naspäť.

Pozeráme si skoro do duši. Príde mi že sa na seba pozeráme roky. Vidim v jeho očiach celý iný svet. Chaos.

Keď v tom to uvidím. Padajú hviezdy.

"Padajú hviezdy! Želaj si niečo!" Skriknem šťastne a zatvorim oči. A začnem si želať.

Želám si aby som bola konečne úprimne šťastná

Želám si aby moj otec bol šťastný, aby moja sestra bola zdravá a šťastná.

A nakoniec želám si aby som mala šťastne milované manželstvo.

Po chvíľke otvorím oči a vidim že sa na mna Leonardo intenzívne pozerá. "Želal si si niečo?" Spýtam sa po chvíľke ticha. Prikývne zo stále intenzívnym pohladom.

Keď v tom to urobí. Chytí mi tvar do svojich rúk a pobozká ma, jemný spaľujúci bozk.

Okolo nás ešte stále padajú hviezdy.

Jemne sa do bozku pousmejem. Možno máme ešte stále šancu.

Prepáčte ze som dlhšie nic nevydala ale predsa len sú prázdniny a ja si ich chcem užiť. A mala som aj menší písací blok.