"Ak mi práve teraz nepovieš že ku mne aspoň niečo cítiš, odídem a už ma nikdy neuvidíš" poviem pevným rozhodným hlasom. Keď po dlhšej dobe nič nepovie len kývnem jemne hlavou a otočím sa k odchodu, keď stojím už pri dverách započujem dve slova ktoré...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Písať, upravovať a podpisovať papiere nieje žiadna zábava. A ešte viac nie s tvojim manželom v rovnakej kancelárii.
Ignorujem ho už dlhy týždeň. A on? Nesnaží sa hovorí so mnou len tedy keď je to pracovné, alebo dôležité.
Síce spíme v rovnakej posteli, ale to je všetko nič viac.
Celé noci rozmýšľam. Spím maximálne 4 hodiny.
Miloval svoju manželku? Bol k nej milší? Ohľaduplný? Zdvorilý? Miloval ju tak veľmy že nedokázal vidieť nič iné len ju? Pozeral sa na ňu zamilované? Tak ako sa na mňa nikdy nepozrie? Bol k nej tiež chladný a drzý? Nemyslím si. Ale utešuje ma nádej že možno ano. Pretože ak nie... tak to znamená že ku mne nič necíti.
A aj keď si hovorím že mi to nevadí. Že som s tým v pohode. Že ani ja k nemu nič necítim.
Pravda je taka že som vždy chcela mat láskavého a milujúceho manžela s ktorým by som prežil cely život.
Ale to sa deje len v rozprávkach že?
Pretože krásne konce v realnom živote neexistuje.
Niesom popoluška a on neni moj princ na bielom koni.
Dokáže ma niekedy milovať aspoň trošku tak ako svoju bývalú manželku? Alebo... aspoň ma mať rad? Cítiť ku mne aspoň niečo...
Tieto otázky mi stále behajú hlavou.
Vstanem zo svojej stoličky a pomalým krokom sa blížim ku kancelári Leonarda. Jemne zaklopem na dvere.
„Ďalej" počujem Leorandov hrubý hlas. Pomaly vojdem dovnútra.
„dnes večer sme pozvaný na otvorenie novej reštaurácie ktorú organizuje firma s ktorou chceme začať partnerstvo, bolo by najlepšie keby sme tam dnes o 19:40 prišli." Poviem chladným hlasom.
Leonardo zdvihne svoje oči od počítača a zapozera sa do tých mojích. Na chvíľku nikto neprehovorí až kým Leonardo nepovie „Dobre o 19:30 nás pred našim bytom bude čakať auto." Jemne kývnem a odídem s jeho kancelárie.
Mám ešte 3 hodiny sa pripraviť. To stíham... že?
*******************************
Možno to nestíham tak moc ako som si myslela. Je 19:25 a ja ešte niesom ani oblečená. Ale mám make up a skoro aj vlasy spravené.
Pozriem sa na šaty ktoré som si vybrala. Čierne šaty nad kolena okolo krku s výstrihom strede, ktoré doplňuju moju malú čiernu kabelku na rameno. A lodičky sýtej tmavo červenej farby ktoré doplňujú moj rúž ktorý je tej istej farby.
Vlasy mám rozpustené na štyl jemných vĺn, ktoré už treba len zalakovať lakom na vlasy.
*********** Keď už mám šaty na sebe a som už hotová na odchod, pozriem sa na čas 19:35 ups..
Rýchlo bežím schodmi k východu z domu kde ma už čaká jemne nahnevaný Leonardo a čierne auto s vodičom.
Než stihne Leonardo niečo povedať na to že meškám začnem hovoriť ja „viem meškám ale je to len päť minút a ma-"
„Vyzeráš očarujuco, nadherne. Pristane ti to Aria" povie jemným hlasom Leo, ktorý sa na mňa zapozera.
Je to ten pohľad
Pohľad ktory Leonardo nikdy neprizná. Pohľad ktory ukazuje viac citov ako by on kedy chcel ukázať. Pohľad ktory mi dáva väčšiu nádej akú by som dúfala.
Uprimneee‼️ niesom si istá či ma tento pribeh ešte baví písať. A ani si niesom istá či ho niekedy dopíšem možno cez leto budem mat čas ale od septembra čas vážne mat nebudem tak dúfam že to do leta do píšem aj keď ma už prestáva tento pribeh celkom bavit. Rada by som vedela ako ste na tom vy či vas tento pribeh baví alebo nie? Ďakujem za odozvu papa!<3
