Sľub

8.

Ráno som sa zobudila s príšernou bolesťou hlavy. ,,Au čo je toto za bolesť" kňučala som. Vošla som do vane aby som si dopriala kúpeľ. Počas toho som rozmýšľala o tom čo som včera vyvádzala. Princ si ma určite podá. Žiadna z dám nebola opitá len ja. Keď sa to dozvie kráľovná určite ma prepustí. Prídem o prácu o ktorej sníva určite každé dievča. Vyliezla som a obliekla sa. Nechcelo sa mi ísť na raňajky, bála som sa čo ma čaká. Ísť som ale musela a tak som sa premohla a išla.

Pred dverami do jedálne som sa nadýchla a vkročila. ,,Vaše veličenstvo" uklonila som sa kráľovnej. Kráľ tu nebol. ,,Desiré" povedala a ukázala nech si sadnem. Vybrala som sa na svoje miesto ale tam sedelo jedno z dievčat. Pozrela som na ňu, no ona mi nevenovala pozornosť a ďalej sa rozprávala. Sadla som si teda oproti nej. Mala som dokonalý výhľad na princa čo sa mi nepáčilo a tak som sa len pozerala na svoj tanier. Kráľovná po chvíli odišla a my sme opäť ostali samé s princom. Pri pohľade na jedlo sa mi prevrátil žalúdok. Nič som nezjedla. Hlava ma stále ukrutne bolela a hlasy v jedálni mi vôbec nepomáhali. Po chvíli som to vzdala a postavila sa. ,,Vaša výsosť ak ma ospravedlníte rada by som išla do svojej izby. Nie je mi dobre" povedala som smerom k princovi. Premohla som sa pozerať sa na neho, nechcela som aby ma zase ponížil. ,,Môžeš, vlastne ja tiež už pôjdem" povedal bez záujmu v hlase. Dievčatá vyzerali sklamane, jeho prítomnosť si určite užívali.

Kráčal hneď za mňou. Znervózňovalo ma to. ,,Desiré" zastavil ma pri schodisku. To, akým spôsobom vyslovil moje meno mi spôsobilo zimomriavky. Spýtavým pohľadom som sa na neho otočila. ,,Priniesol som ti toto" podal mi malú tabletku. Očami som ju preskúmala. ,,Je proti bolesti hlavy" zagúľal očami. Neisto som ju zobrala. ,,Ďakujem, ale nemusel ste sa obťažovať." ,,Čo to s ním zase je? Mení náladu častejšie než žena,, pomyslela som si a vybrala som sa po schodoch, v tom som si ale spomenula a opýtala sa ho: ,,Vaša výsosť, neviete kde je Dominik? Rada by som sa s ním porozprávala." Princ sa na mňa zmätene pozrel a vysrkol : ,,Neviem, prekvapuje ma, že sa s ním chceš rozprávať aj po tom čo ťa tam nechal a ja som sa o teba postaral." ,,Tak ja pôjdem" povedala som a pokračovala do mojej izby. Je naozaj divný. Nebodaj žiarli. Pousmiala som sa nad touto myšlienkou a rýchlo ju zahnala preč.

Napustila som si do pohára vodu a vybrala tabletku ktorú mi dal. ,,Nech už to je čokoľvek, určite to nebude horšie než tá bolesť,, a zapila ju.