Sľub

21,

Nechcela som na neho tlačiť. Bolo to pre mňa príliš komplikované. Nemôžem ho nútiť aby ma miloval. Nechám tomu voľný priebeh. S týmito myšlienkami som ráno vstala.
Na raňajkách ma celú dobu pozoroval. Nepozrela som sa na neho. Nechcem, aby si myslel že som nejaká zabuchnutá tínedžerka. Moje city sú hlboké a úprimné. Viem to. Cítim to.
,,Dámy," vstala kráľovná, ,,dojezte prosím, čaká vás hodina tanca, obzvlášť teba Desiré" pozrela sa na mňa. Princ sa nechcene nahlas zasmial. Spálila som ho pohľadom. ,,To som až také drevo?,, vŕtalo mi hlavou. Fajn, postavila som sa a odišla ako prvá. Zabudla som sa ospravedlniť. Na to už ale bolo neskoro.
Prešla som popod schodisko keď v tom ma schmatla niečo ruka. ,,Si nádherná" zašepkal princ a dal mi pusu. S prekvapením som sa na neho pozrela. Ešte nikdy ma nepobozkal na verejnosti. Mohol nás hocikto vidieť. ,,A ty ma odkedy bozkávaš hocikde sa ti zachce?" usmiala som sa a vlepila mu pusu.
,,Inak máš dnes voľno? No vieš chcela by som nachvíľu odtiaľto vypadnúť" povedala som s nádejou v hlase. „Mm... spravil by som si ho ale až na večer" „Ďakujem" zvískla som ako malé dieťa ktoré dostalo hračku. „Musím už ísť, inak ma ten francúz bude mučiť trikrát dlhšie" zagúľala som očami. Pobozkal ma na čelo a pokračoval vo svojej ceste.
Išiel rovno, no rovno nič nebolo. Aspoň si myslím keďže tam nikto nikdy nechodil.
Otočila som sa aby som aj ja išla na lekciu no to čom videla ma vyľakalo. Bola tam Debora. Stála a pozorovala nás. ,,To už aj špehuješ?" sucho som povedala. Pozerala sa akoby videla ducha. Pokrútila som naď ňou hlavou a odišla.

Nechcela som sa nad ňou pozastavovať. Neviem čo medzi sebou mali no nemienila som sa tým zaobývať. 

,,Och Desiré, kde si včera bola toľko vymeškaného, toľko treba dobehnút" priletel chlap s tým hnusným francúzskym prízvukom a začal ma ťahať tancovať. Žena, ktorá učila tancovať ostatné dievčatá prekrútila očami. Tá ho v láske naozaj nemá. Alebo naopak. Nenávidia sa ale navzájom sú skvelí milenci. Fuj, striasla som tú predstavu a venovala sa tancu.

Stále mi to nešlo. Neustále sa mi plietli nohy. ,,Och dievča ty sa to nikdy nenaučíš" bedákal nad mňou. ,,Máš vôbec niekoho s kým budeš tancovať?" Spomenula som si na Lucasa. Sľúbil mi prvý tanec. No pri mojích schopnostiach ho asi vynechám.

Po hodine tanca bola hodina etikety. Akurát sme sa učili ako správne držať šálku čaju. Debora sedela oproti mne. Neustále ma prebaľovali pohľadom. Zamračila som sa. ,,Ešte ma uriekneš" cekla som.
„Ale dámy čo je toto za spôsoby" krútila hlavou silvia. „Poďte pôjdeme do záhrady" zavelila.

Červý vzduch. Konečne. Ľahla som si do trávy. Ostatné si posadali na deky. Bolo príjemné cítiť sa ako na dedine.

Zatvorila som oči. Predstavovala som si tečúci potok. Deti ktoré zbierajú kvetiny.

,,Ahoj môžem si prisadnúť?" Zdvihla som hlavu. Bola to jedna z dievčat. „Samozrejme" usmiala som sa. „Ach toto mi tak chýbalo" ľahla si tiež do trávy. S úsmevom som ju pozorovala. „Aj mne" ľahla som si k nej.

„Ako sa voláš hnedovláska?" spýtala sa.
,,Desiré, a ty blondína ?" ,,Mária," zasmiala sa.
,,Si tiež z dediny?" ,,Áno z Daltonu" ,,Ja som kúsok odtiaľ, " nadchla sa. ,, Tak to ma teší."
Bolo fajn poznať niekoho z dediny.

Mária bola typické krásne dievča. Vlasy svetlé a oči hnedé. „Bude fajn tu mať kamarátku" štuchla ma. „Poď k fontáne" vyzvala som ju. Postavili sme sa, vyzuli sandále a rozutekali sa. Smiali sme sa z celého hrdla. Voda z fontány nás ovlažovala. Prskala všade do strán. Bola som šťastná. Tancovali sme.

,,Ale no tak mladé dámy" pribehla Silva. Smiali sme sa ešte viac. Postupne sa pridali aj ostatné dievčatá. Bolo pekné odreagovať sa. Cítila som, že s Máriou budeme dobré kamarátky.

Opäť sme si ľahli do trávy. Hlavy sme mali pri sebe. ,,O čom snívaš Desiré?" opýtala sa. ,,Môj sen je byť šťastná a robiť ľudí šťastných. Tvoj je aký?" ,,Mať obchod s oblečením a precestovať celý svet." Prevalila som sa na brucho. ,,Aj ja chcem cestovať" usmiala som sa. ,,Raz spolu precestujeme celý svet" zasnene povedala a dala mi malíček na znak sľubu.

Bol čas obeda a tak sme sa museli opäť prezleliecť. S Máriou sme si toho veľa povedali. Dozvedela som sa, že má staršieho brata. Do paláca odišla robiť aby uživila chorú mamu.

,,Tak to za tebou princ chodí" zachichotala sa keď som jej ukázala moju izbu. ,,Sme kamaráti nič viac" zasmiala som sa. ,,Neboj nikomu to neprezradím" povedala a hodila sa na posteľ. ,,Tak čo, aký je? Nemala som možnosť rozprávať sa s ním, nehovorím že chcem, len mi príde tajomný a prepracovaný, keby ho sem nevidávam chodiť ani by som ti neverila" spustila svoj dialóg. ,,Neboj o nič si neprišla," zasmiala som sa, „väčšinou si príde len odskočiť od práce, zvalí sa mi tu a počúva ma." 
Celú pravdu som jej nemohla povedať. Vedela som že by ma nezradila no bola som opatrná.  ,,Navonok vyzerá že sa nemôže na teba ani pozrieť, a potom si sem príde zmordovaný odpočinúť len aby ťa počúval?" smiala sa už úplne. ,,Mi hovor" smiala som sa aj ja. Bolo fajn konečne sa niekomu vyspovedať. Aj keď polovične no stále lepšie než nič.

Na večeri sme sedeli vedľa seba. Neustále mi niečo hovorila a ja som ju s úsmevom počúvala. Sledovala každý môj pohľad a keď som náhodou pozrela na princa, okamžite sa pozrela na neho. Potmehúcky sa tomu smiala. Pozrela som na neho. Usmieval sa a očami jemne naznačil na Máriu. Kývla som plecami a pokračovala v jedení.