Sľub

25.

Ráno som vstala skorej než zvyčajne. Obliekli sme Nicol na raňajky. Opäť sme stáli v úzadí. Nepozrel sa na mňa. Oči mal len pre to dievča zo včera. Bola jednoduchá a pekná. Svetlé vlasy a modré oči. Pasovali k sebe. Nie ako ja a on. Boli sme odlišní. Moje tmavé vlasy pasovali k mojím čiernym očiam. Aj pokožku som mala opálenú do hneda. Vyzerala som ako exotka. To preto lebo mama bola zo Španielska. Vyzerala som ako ona. Bola som rada lebo bola nádherná.
,,Desiré, po raňajkách príde ten učiteľ" pošepkala mi Mária. ,,Nemôžem Nicol chce ísť na prechádzku " pošepkala som späť. „Vybavím to" mrkla na mňa. Bola som za ňu rada. Nemala som nikoho okrem nej.
Po raňajkách som sa nenápadne odblížila do tanečnej sáli.

Učiteľ tam už na mňa čakal. Nevyzeral ako ten francúz. Bol mladý a svalnatý. Dokonca aj celkom pekný. Pokožku mal hnedú ako ja. Celkovo sme sa v črtoch podobali. ,,Ahoj ja som Dan" podal mi ruku. ,,Desiré ale to už asi vieš." ,,Áno viem," usmial sa,„takže máme necelý deň aby si sa naučila tancovať však?" Zahanbila som sa. Musel pochopiť že som naozaj stratený prípad. ,,Tak začneme s valčíkom" povedal. Pustil pesničku a pritiahol si ma. Spomenula som si na Lucasa. Ako sme tancovali na pláži. A čo náš prvý tanec? Teraz si nedáme ani posledný. ,,Desiré vnímaš ma?" A ano prepáč" vypadlo zo mňa. ,,Dobre pozeraj sa mi do očí a nechaj sa viesť." Spravila som tak. Išlo mi to. Ani raz som mu nestúpila na nohy. Mala som pocit že sa vznášam. Mal ladný pohyb ktorý sa preniesol aj na mňa. Usmiala som sa. Neverila som že tancujem. ,,Ehm, myslel som že ste s lady Nicol na prechádzke a nezašívate sa" prerušil nás hlas. Naraz sme sa otočili. Stál tam. Stál a prepaloval nás pohľadom. ,,Tak ja už pôjdem, ďakujem ti Dan" usmiala som sa. ,,Samozrejme, maj sa Desiré" podal mi ruku a pobozkal na líca. Zobrala som si bundičku a prešla okolo princa. Pretočila som očami. O čo mu ide? On si môže robiť čo chce s kým chce a ja nemôžem ani tancovať.
Máriu s Nicol som našla hneď. Stáli pri fontáne. Pri fontáne ktorá ma v sebe toľko spomienok.

Zvyšok odpoludnia prebehlo rýchlo. Po obede sme mali voľno. S Máriou sme ho strávili ležaním na záhrade. Na ceste do izieb sme počuli hluk. Išli sme za ním. ,,Nie to nemôžete sme dámy a nie slúžky" kričal niekto. Dobehli sme a uvideli Deboru s niekoľkými dievčatami ako sa hádajú so Silviou. ,,Čo sa deje?" spýtala sa Mária. ,,Tu Silvia nám zakázala dať si naše pôvodné šaty na ples " zakričala Debora. ,,A dôvod ?" cekla som na Silviu. ,,Desiré nemôžete si ich vziať, nesmiete zatienovať vaše paní?" ,,Aké pani? My sme není slúžky ale dámy. Oblečieme si ich a vy s tým nič nenarobíte" skríkla opäť Debora.
Prvýkrát som bola na jej strane. Chápala som ju. Tiež som bola nahnevaná. ,,Desiré bež to prosím prebrať s princom, som si istá že na teba dá" povedala ku mne. ,,To asi nepôjde" povedala som. Nepýtala sa ďalej. Ani žiadnu štipľavú poznámku nemala. Nahnevané sme každá odišla do svojích izieb.

Pri večeri bola napätá situácia. Debora prepaľovala očami každú lady. Nebolo to voči nám fér. ,,Dámy, dopočul som sa, že vám zakázali dať si vaše šaty na ples, čo je absurdné, preto na to zabudnite a oblečte si čo ste pôvodne chceli" povedal princ. Nechápavo som ho pozorovala. Debora mi šťastne kývla hlavou. Ja som s ním ale nehovorila. Lucas sa následne zdvihol a v doprovode opäť tej istej ženy odišiel. Od dievčat som sa dozvedela že sa volá Diana. Zvláštne meno. Nehodilo sa jej. Bola som na neho nahnevaná. Veľmi. Vzdal sa ma. Neviedla už cesta späť.

Bol čas plesu. Prípravy boli v plnom prúde. Ľudia nevedeli kde im hlava stojí. Bolo to presne ako v prvý deň. Keby som len vedela čo ma vtedy čaká. Pousmiala som sa nad tou spomienkou. Bála som sa že tu zo mna spravia handru. Namiesto toho je o mňa postarané ako o princeznú. Teda bolo. A bude keď odídu tie dievčatá a opäť budem dámou kráľovny. Ak si ma nechá. Bála som sa že nás s Máriou rozdelia. Stali sme sa nerozlučné. Vedela som, že keď odíde nebude tu dôvod ktorý by ma tu držal. Lucas sa ma vzdal. Odídem s ňou. To bol môj plán. A precestujeme svet ako sme si plánovali. Vyšla mi malá slza. Utrela som ju a začala sa chystať.

Vyzerala som ako princezná. Len korunka mi chýbala. A princ. Ten mi chýbal naozaj. Ale vzdal sa ma. A ja som nemienila bojovať o niečo čo ani není. Vošla som k Márie. Bola nádherná. Modré šaty na nej svietili. Keď ja som vyzerala ako princezná tak ona ako kráľovná.