Cesta

Ten deň

Niekto začne štekať teda nie niekto skôr niečo. Myslím že je to náš pes. A ten šteká len vtedy keď niekto príde domov.

„Som tu" Počujem nejaký hlas zvolať. Bohvie však kto to je. „Halooooo, je niekto d...?"

Tma 

Hlasy

Hysterické hlasy

A potom len tma

Tma 

Tma

Tma

Tma

Marek pov

O 2 hodiny skorej

Peter je strašný debil. Musíš sa ovládať káže mi hlas v hlave. Hej hej má pravdu. Keď s niekým nevieš vydržať odíď od neho. Presne to aj spravím zoberiem si mobil a sluchátka a idem domov. Chodenie mi vždy pomáhalo ukľudniť sa a počúvanie pesničiek tiež. Prejdem okolo domu mojich bývalých spolužiačiek potom okolo polície. A tam je už náš ná dom. Z vonka síce nie je bohvieako pekný ale z vnútra je to domov, za nič na svete by som ho nevymenil. Odomknem si bráničku..Vojdem do dvora. Nič nepočujem. Doma predsa nikto nie je rodičia šli na jazero Veronika je na basketbale. Mám dom len sám pre seba. Vybehnem po schodoch odomknem dom, vojdem dnu a viem že niečo nie je v poriadku. Na vešiaku sú zavesené kľúče, teda Veronikine kľúče. Musí byť teda doma. Je vlastne ešte možné že si ich zabudla ale to vlastne možné nie je ako by si inak odomkla bráničku. „Som tu," zakričím ak by náhodou bola doma.„Halooo, je niekto doma."skúsim ešte. Žiadna odpoveď . Asi som tu sám. Ale. Tie kľúče. Stále mi to vŕta v hlave. Vyjdem po schodoch hore na poschodie kde mám ja izby s Peťom rodičia spálňu a Veronika svoju izbu jasné ešte je tam kúpeľňa a wc. „Mal by som si ísť umyť ruky," zašomrem si sám pre seba a poberiem sa do kúpeľne. Kúpeľňa je však zamknutá. Prečo? V hlave sa mi vybaví jedna spomienka na moment z minulého roku. 

Vonku bolo strašné teplo a v dome sa poriadne nedalo spať. Preto sme sa aj s Veronikou dohodli že budeme spať na terase. Ľahli sme si na matrace na ktorých sme mali plachtu vankúš a perinu. Potom sa ma začala pýtať všelijaké otázky az došla k jednej na ktorej som sa pozastavil. Chceš spáchať samovraždu, znela tá otázka. „Nie ty?" bola moja odpoveď. 

MOŽNO

To slovo mi teraz znelo v hlave. Čo ak teraz? „NIKAAA" zakričal som z plných pľúc. Začal som lomcovať kľučkou z dverí. „NIEEE NIKA PROSIIIMMM NIE PROSÍM" reval som.Ramenom som sa hodil do dverí tak aby som ich vyvalil. No nešlo to. Jasne z druhej strany. NÁHRADNÉ KĽÚČE PRE KAŽDÝ PRÍPAD veta ktorá mi dala nádej . Zbehol som dole po schodoch rovno do pracovne otvoril som šuflík vybral zväzok kľúčov a bežal späť hore ku kúpeľni. Vybral som správny kľúč a snažil sa ho dať do kľúčovej dierky. Triasli sa mi ruky. „Poď Marek poď to dáš" povzbudzoval som sa v hlave. Nejakým zázrakom som dal kľúč do kľúčovej dierky. Na druhej strane niečo zacinkalo. To však nebolo podstatné. Rýchlo som otočil kľúčom a otvoril dvere. A tam bola ona. Opretá o lavicu. Smrteľne bledá. Pri nej otvorená fľaša vodky,rôzne lieky a nôž. Vbehol som do kúpelne. Zodvihol ju zo zeme. A rozreval som sa. V jednom vrecku som nahmatal mobil a vytočil 112. „Košická 33 prosím rýchlo moja sestra," vyšiel zo mňa neľudský vzlyk „ona ona sa predávkovala liekmi a zapila to alkoholom." „Prosím." 

Prítomnosť

„Hej Veve pokoj bol to len sen," utešovala ma Tereza. Pokrútila som hlavou. Nebol, boli to moje spomienky. Spomienky na deň na ktorý sa snažím zabudnúť. Deň konca. „Čo to teda bolo?" vyrušila moje myšlienky Tereza. „Ty vieš čo." Asi jej došlo o čom som hovorila. Jej sa stalo niečo podobné. Ale nie až takéto. Ona. Ona si rezala. Rezala do ruky. A raz aj u nej. Nerada na to myslím. Napísala mi len správu. Správu že to už viac nezvláda. Hneď som vedela čo sa deje. Najhorší deň môjho života. Ibaže ja som došla takmer neskoro. Takmer to neprežila. Keby som si tu správu prečítala skorej nestali by sa to. Navždy si to budem vyčítať. Mala som ju zastaviť hneď v začiatkoch. Vedela som že to robí. No myslela som len na seba. Mali sme podobné pocity. Nevedela som že ona až takto. Ja. Bola som sebecka.Mohla umrieť a to len kvôli mne. „Prestaň." „Prestaň s tým viem na čo myslíš, no ty zato nemôžeš a teraz prestaňme s týmito depresívnymi rečami a myšlienkami lebo už sme tu a o deň majú BTS koncert." „Zakazujem depresívne myšlienky a reči." „Dobre dobre je mi to jasné," usmiala som sa a spolu sme vystúpili z vlaku.

Omg máme tu ďalšiu časť. Dúfam že

 sa vám páči. Kľudne píšte do komentárov. Veľmi by ma to potešilo ale to je na vás. 

B.👌🏻✨