Omamné pokušenie ✓

11. Slzy

Keď sa v ďalší deň Hermiona dostavila do práce, všetci na ňu pozerali. Bohužiaľ, v momente, ako sa s Dracom vrátili, vyhodil všetko z jej predchádzajúceho šatníka. Kričala naňho a on mal vždy protiargument, než si všimol postele. Vtedy odstúpil aj jej hnev.

Na sebe mala čierne šaty a kabát dlhší, než len po kolená v rovnakej farbe. Nemohli chýbať silonky, pretože bol koniec februára a stále bola zima.

Schválne vybrala to, čo nebolo veľmi odhaľujúce - aj keď tie šaty boli naozaj krátke - a cez to sa stala stredobodom pozornosti.

Rýchlym krokom prešla do svojej kancelárie. Tam si vydýchla, ďaleko od tých očí. Draco vedel čo vyberá, vždy to tak bolo.

Tým začala svoj neobyčajne obyčajný deň.

A ďalší...

Potom ďalších pár...

Draco sa neobjavil. Zase.

Bolo jej smutno. Zakaždým prišiel na jeden alebo dva dni a v nasledujúcich bol len on vie kde. Aj sa na to chcela spýtať, ale poznala ho. Vedela, kde sú hranice otázok.

Mala plán. Keď sa vráti, vyhľadá ju. Rozhodla sa, že ho jednoducho bude ignorovať a posnaží sa trochu to medzi nimi pohnúť. Vtedy by sa možno priznal.

Jediné, v čo dúfala bolo, že nepríde opäť po mesiaci. Tak dlho by nevydržala. Už teraz jej chýbal a nie, vôbec sa s tým sama pred sebou netajila.

Lenže neprišiel. Čím dlhšie to trvalo, tým viac sa bála. Žeby ju už vidieť nechcel? Tri mesiace bola vcelku dlhá doba...

Neskôr začala každú noc plakať do vankúša. Naozaj mala obavy, že ho už omrzela. Chcel ju snáď zlomiť druhýkrát...?

Raz v práci jej vôbec nebolo dobre. Workoholik nemôže opustiť svoje pracovné priestory, lenže Hermiona už bola totálne vysilená a nemienila takto sedieť v kancelárii.

Otvorila dvere a vrazila do hrude niekoho, kto mal pravdepodobne v pláne ísť za ňou. Hneď sa chcela ospravedlniť, ale ucítila tú úžasnú vôňu a do očí sa jej opäť nahrnuli slzy.

Potiahla ho k sebe a zase za nimi zatvorila, aby ich nikto nevidel, keď silno zažmúrila oči, ruky omotala okolo jeho tela - pretože bola príliš maličká v porovnaní s ním - a naplno sa rozplakala.

Vzlykala mu do hrude a ani sa nepokúšala zastaviť to. Celá jeho košeľa bola v sekunde mokrá z jej sĺz.

,,Grangerová," ozval sa. V tom tóne počula mierny náznak obáv. ,,Prečo tie slzy?"

Potiahla nosom, než odpovedala. ,,Strašne si mi chýbal," zamračila sa a zrazu ho od seba hrubo odstrčila. ,,Odišiel si na strašne dlhý čas! Myslela som si, že sa to zase celé opakuje! Nechal si ma tu!" Búchala doňho päsťami stále so zaslezenými očami.

Chytil jej ruky do svojich a pobozkal ich. ,,Je mi naozaj ľúto, že som v tebe vyvolal tieto pocity. Nebol to zámer." Šepkal. Cítila jeho dych na kĺboch rúk.

,,Nenávidím ťa, Draco Malfoy." Vydýchla a po tvári jej stiekla ešte jedna slza, keď sa čelom oprela o jeho hrudník.

,,Nabudúce ti dám vedieť, áno?" Šepkal k nej stále akokeby sa bál, že jej ublíži. Svojimi rukami skĺzol na jej chrbát a objal ju, stále jemne.

Vedela, že nebol úplne monštrum. Nikdy, aj keď on si to o sebe myslel.

,,Žiadne také už nebude. Počuješ ma, Malfoy?! Zostaneš tu so mnou a prestaneš sa stále presúvať."

Zasmial sa. ,,Rád by som ti toto prianie splnil, ale nejde to, miláčik. Do zahraničia chodím...dá sa povedať pracovne."

Zahraničie? Kvôli práci?

,,Ale veď... ministerstvo-" Nevedela ako dokončiť vetu, pretože tomu sama nechápala.

,,Nie odtiaľ. Grangerová, nechodím sem pretože mám aj inú prácu. Takú, ktorá mi skutočne vyhovuje." Vysvetlil.

,,Tak prečo si sa potom zamestnal aj na ministerstve? A ešte na dvoch oddeleniach?" Nadvihla obočie.

,,Jednoducho povedané mám poistku."

,,Ale dovtedy ťa odtiaľto môžu vyhodiť." Podotkla.

,,Nie som hlúpy," pozrel sa na ňu zvrchu. ,,Neboj sa, zlatko. Ja viem čo robím."

Povzdychla si. ,,Nemôžeš ma tu takto nechávať." Povedala potichu.

,,Mohla by si chodiť so mnou, keby si nemala takú potrebu stále pracovať." Cítila, ako pokrčil ramenami, nakoľko ju stále objímal.

Zamračila sa, no nič nepovedala. Už aspoň poznala dôvod jeho odchodov. Či s tým súhlasila? Isteže nie!

,,Vidím, že nosíš tie úžasné veci." Podotkol asi, aby zmenil tému.

,,Nemám na výber. Všetko ostatné si mi vyhodil." Zamrmlala mu do oblečenia, ktoré aj žmolila medzi prstami a krátko sa zasmiala.

,,Oh, áno, takmer som zabudol," jeho chichot cez ňu vibroval, keďže sa opierala o jeho zdvíhajúci sa hrudník. ,,Ukáž sa mi..."

Odtiahol sa od nej, chytil ju za ruku a zatočil ňou, aby si ju prezrel. Musela sa opäť zasmiať.

,,Dokonalá presne tak, ako som predpokladal," usmial sa, keď znova stáli tvárou k sebe. ,,Až na tieto oči. Už žiadne slzy, súhlasíš?" Žmurkol na ňu a palcami oboch rúk jej prešiel po lícach, akoby jej ešte nejaké zotrel.

Slabo prikývla. ,,Pokúsim sa."

Milovala ho. Zbožňovala to, aký ochranársky, majetnícky a milujúci dokázal byť. Áno, mal svoje chyby, ale stále to bol jej Draco. Privlastnila si ho už vtedy a patril jej doteraz...nikomu by ho nedala.

,,Vezmem ťa na večeru, dobre? Prepáč, ale teraz ešte niečo mám. Chcel som za tebou prísť a oznámiť môj príchod, no nečakal som takýto vývin situácie. Večer pre teba prídem."

Nevedela si pomôcť a pozrela sa mu do očí. Boli také krásne, svietilo v nich veľa emócií. ,,Sľubuješ?" Pýtala sa ho.

,,Sľubujem." Prikývol a ešte sa usmial, keď ju chytil prstami za bradu a sklonil sa k nej, aby ju pobozkal na pery. Bola to len chvíľa, ale Merlin vedel, že jeho bozky jej chýbali.

Povzdychla si. ,,Budem na teba čakať. Ostatne som to robila až doteraz..."

,,Vidíme sa. Určite áno." Šepkal k nej a zobral si opäť jej ruku, aby jej dal božtek na kĺby. Gentleman sa nezaprie.

Potom odišiel. Hermiona mala opäť pocit prázdna nielen vo svojej kancelárii, ale aj v sebe. To bola diera, ktorá sa zaplnila vždy len s Dracom.

Následne si presne, ako plánovala zase zobrala veci a chcela ísť domov. Tam mala v pláne sa pripraviť na dnešný večer.

Po dlhej dobe mohla byť s Dracom...

Počkať-

Bolo to rande?! Nie, nemohlo byť. Neurobil by nič tomuto podobné. Niečo také naňho nesedelo.