Omamné pokušenie ✓

03. Ošetrenie rán

,,Bude to trošku bolieť." Upozornila ho keď si namočila utierku do vody.

,,Ja viem. Naposledy si hovorila to isté." Zdvihla svoje gaštanovo hnedé oči, aby sa stretla s jeho. Na perách mu hral čistý úškrn a v tých očiach bolo neopísateľné teplo.

,,Grangerová, buď opatrná." Hermiona slabo prikývla, keď pozorovala jeho ranu na hrudníku.

Natiahla ruku k jeho obnaženej hrudi a snažila sa mu pomaly zmyť krv. Počula, ako v pozadí zavrčal a zasyčal zároveň. ,,Prepáč." Okamžite sa stiahla.

Chvíľu mal ešte zatvorené oči a snažil sa pravdepodobne povzniesť nad bolesť. Potom sa jeho oči zase vsiakli do tých jej. ,,Pokračuj." Dostal zo seba cez zaťaté zuby.

Prikývla a zase zopakovala pohyb. Tentoraz si len všimla, že sa prstami lepšie chytil operadla pohovky. ,,Ako sa ti toto stalo?" Pýtala sa ho potichu.

,,Vynechaj tie zbytočné otáz - shs - otázky." Medzi odpoveďou zase len syčal.

Hermiona to nechala tak. Niekedy nebol vôbec výrečný. Inokedy zase až príliš. Tak či onak sa vždy porozprávali a poväčšine si hovorili všetko. Nebála sa teda, že by jej detaily ohľadom jeho zranenia ušli.

,,Áno, pamätám si to." Ozvala sa k nemu. Bolo tam pár zmien, ktoré však boli inak. Vtedy z nich boli dobrí priatelia  - čož znelo skoro až neuveriteľne, lenže bolo to tak - a teraz vedela vďaka čomu mal všade krv.

Rukou si otočila jeho tvár bližšie k sebe a pomaly mu začala zmývať miesta, ktoré boli od krvi. Nevedela prečo, ale jeho oči boli stále na jej tvári. Snažila sa to ignorovať a vyzerať zaujato len pre jeho ošetrovanie.

,,Spomienky časom vyblednú, ale spoločná minulosť aj cez to zostáva." Počula ho hovoriť a zvráštila obočie, keď sa naňho zase otočila. V jeho očiach bolo stále to isté. Niečo zo školy a zároveň vzdialené.

Nakoniec len pokývala hlavou. ,,V tom máš pravdu." Nemalo zmysel to zapierať. Oni dvaja si napríklad už nejakými vecami prešli a držali sa hore. Zvláštne, že sa ich vzťah posunul na takú úroveň a potom to aj rýchlo zaniklo. Z tej nenávisti bolo niečo také pekné, v čo by ani jeden z nich nikdy nedúfal.

Vrátila sa k jeho tvári. Pod okom mal strašný monokel. Pohryzla sa do pery a okolie oka mu začala umývať. Ani by ju nenapadlo, že jeho tvár bude takto zdeformovaná. Stále jej nešlo do hlavy prečo sa nebránil. Kľudne mohol, no neurobil to.

Tentoraz sa to už nedozvie. Ich vzájomná dôvera za tých sedem rokov musela klesnúť na dno. Ona by sa mu možno stále priznala s čímkoľvek, ale poznala jeho - určite sa už stihol zase uzavrieť do seba.

Mohla to aspoň skúsiť. ,,Ako si žil po tom, čo skončila vojna?"

Keď cítila len ticho, neočakávala už žiadnu odpoveď, ale predsa len prišla: ,,V podstate nijak. Bolo tam súdne konanie, vypočúvanie - ktoré trvalo hodiny, dávali mi Veritasérum a snažili sa mi aj pozerať do hlavy. Nakoniec ma zhruba po mesiaci pustili len s podmienkou."

Zamyslene prikývla. Nepáčil sa jej ten spôsob, ktorým ho podľa všetkého vyšetrovali. Áno, nezniesla by predstavu, že by bol v Azkabane, ale nepáčila sa jej ani táto verzia - aj keď bola oveľa prijateľnejšia. Vedela aký Draco je. Vedel byť aj zlý, ale inak to bol obraz čistej dokonalosti.

,,A potom?" Pokračovala v otázkach.

,,Staral som sa o moju matku. Bola chorá a zároveň nemohla zniesť ten fakt, že otca odsúdili na Azkaban. Mne to bolo samozrejme jedno, ale jej stav mi ľahostajný nebol."

,,A je tvojej mame teraz lepšie?" Pozrela sa mu do očí. Zrazu boli také ľadové. Vedela, že svoju matku mal veľmi rád.

,,Zomrela minulý rok." Tá odpoveď bola taká stručná...Nikto by cez to možno nepočul tú bolesť, ale Hermiona bola práve v tej malej skupinke, ktorá to cítila už len z tónu.

,,To je mi ľúto. Nevedela som." Položila mu ruku na koleno v utešujúcom geste.

Keď zostal potom už ticho, ani ona sa neozvala. Momentálne ho nechcela proti sebe nejako poštvať. A vedela, že téma Narcissa Malfoyová bola preňho naozaj citlivá. Hlavne teda v týchto časoch.

,,Dobre," vydýchla, keď sú prezerala jeho tvár. ,,Na ostatné musím použiť kúzlo. Môžem? Vydržíš to?"

Odfrkol si. ,,Grangerová, na to sa ani nepýtaj, len urob čo musíš."

Zdvihla obočie a pozerala sa naňho tými očami, ktorými výzvu prijímala. ,,Fajn."

Vytiahla si svoj prútik a začala mrmlať tiché zaklínadlá. Každé jedno ho malo zasiahnuť a zároveň ošetriť zranenie alebo zlomený nos. S monoklom nevedela urobiť nič.

Práve, keď vrhla jedno kúzlo, tak zo seba dostal naozaj hnusnú nadávku, za ktorú sa naňho zamračila. ,,Ty si taká potvora." Zavrčal hneď potom a držal sa za svoj - teraz už ako-tak opravený nos.

,,Nie, ja som ťa varovala," pokrútila hlavou. ,,A daj si tú ruku preč, tečie ti krv." Sama mu ju stiahla a opäť zotrela tú červenú tekutinu.

Videla ten jeho urazený pohľad z toho, že mala opäť pravdu. V šiestom ročníku jej práve toto bolo komické, ale teraz sa namiesto výbuchu smiechu len pobavene usmiala.

,,Vždy si bola tak strašne zákerná. A nikto to nevidel. Občas ma až vytáčalo, že viem veci, ktoré nikto iný nevie." Zamračil sa ešte viacej.

Hermiona sa zasmiala. ,,Koľkokrát si bol aj prvý, kto vedel informácie. Dokonca aj Harryho a Rona som-

,,Postavila na úroveň podo mnou. Dobré rozhodnutie," dopovedal si podľa seba a ona ani nemala silu mu to vyvracať, pretože vedela aký je tvrdohlavý. Zase by to prekrútil na svoju stranu. ,,Presne tam patrí Potter a aj Weasley."

,,Najradšej by si pod seba umiestnil všetkých," podotkla. ,,Kam patrím ja? Som vlastne v tvojich rebríčkoch?" Pozrela sa mu do očí...zase a to len pretože ich milovala.

,,Myslím, že u mňa má nejaké umiestenie každý, koho som poznal osobne. Bez teba by táto tabuľka s jednotlivými miestami nebola úplná. A je to celkom irónia vzhľadom k tomu, že keby sme sa nezačali baviť, stále by si bola dole s tými tvojimi "priateľmi." Dlho som sa pre to snažil nájsť nejaké vysvetlenie, ale nikdy som poriadne nevedel ako sme sa k tomu mohli dopracovať."

Celý čas ho pozorne počúvala a cítila v svojich tvárach horúco. Nevedela prečo sa červenala. ,,Takže som na vysokej priečke?" Zašepkala otázku.

,,Možno," uškrnul sa. ,,Ale nezabúdaj, že ľudí viem aj veľmi rýchlo vymazať alebo nahradiť."

To zabolelo...