Naveky Dráha Kaitlyn

Prvá

Kaitlyn
,, Catherine?!"
,, Už idem!!!!" Zíjdem dolu schodmi. V rukách držím knihu. Na začiatok sa vám predstavím. Volám sa Kailtyn Catherine Langová. Tento rok mám štrnásť rokov. Pochádzam zo Slovenska a momentálne žijem v malej dedine menom Bibury. Aby vám bolo jasné nachádzam sa v Anglicku. Žijem tu s mojou sestrou Lisou. Lisa má osemnásť a dosť často sa hádame. Nemá ma v láske. Okrem toho tu žijem aj s mojou mamou Cynthiou a otcom Jeremym. O dva domy ďalej žije moja najlepšia kamarátka Lily. A v ďalších domoch sú len moji susedia. Ale dosť bolo rečí. Späť ku nim.
,, Čo to máš?"
,, To je moja kniha."
,, Daj preč tú zaprášenú vec. Tu máš košík choď pozbierať pár húb a kvetín do lesa." Vezmem matke košík z rúk.
,, A šup. Do západu slnka nech si doma."
,, Iste matka." Knižku položím na stôl a výjdem von akurát vtedy, keď otec vkročí dnu.
,, Dobré ráno otec."
,, Ahoj miláčik. Kam ideš?"
,, Na huby a na kvety."
,, Daj si pozor. A mimochodom niečo pre teba mám."
,, Nemusíš si robiť starosti ocino."
,, To nie sú starosti."
,, Ďakujem."
,, Ešte neďakuj." Z vačku vytiahne malú knižku a pero. Podá mi ho do rúk. Je to herbár.
,, Teraz ďakuj koľko chceš."
,, O môj bože to je úžasné! Ďakujem."
,, Nie je začo." Z kuchyne sa ozve hlas.
,, Kaitlyn! Už aj preč!"
,, Prepáč mama!Ďakujem otec."
,, Daj si pozor,drahá,"pobozká mi čelo.
,, Dám, ďakujem. Pa."
,, Pa." A tak sa vidám na huby. Prejdem cez drevený most. Zavítam do mesta. Nesie sa tu hluk ľudí. Trhy sú ako vždy preplnené. Ledva sa tu dá hýbať. Obdivujem každý kút. Usmejem sa na ľudí. Cestu do lesa mi skrížia dvaja väčší muži. Jeden vysoký  dobre, že nie dva metre. Hovorí anglicky. Má na sebe čierny oblek. Vlasy mu padajú do tváre. Druhý je o trochu nižší. Vlasy má kučeravé. Má na sebe odev vhodný na obyčajného človeka. Avšak predsa ja niečím zvláštny. Jeho gombíky na košeľi. Akoby som ten znak na nich už videla len si neviem spomenúť kde.
,, Prepáčte. Mohla by som prosím prejsť?"
,, Slečna." Slušne ma pozdravia a uhnú z cesty.
,, Ďakujem páni." Poviem. Podrážka sa mi šuchne o zem, prah z kočárov, áut, ľudí, kameňa a piesku sa mi vnesie do očí a nosu. Zakašlem. Prach ma oslepí, omylom si stúpim na šaty. Chytia ma ruky svalnatého muža.
,, Och, prepáčte pane. Mrzí ma to."
,, To nič hlavne, že ste v poriadku. Musíte si dávať pozor."
,, Ach. Zrejme áno."oprášim sa.
,, Povedzte kde by som našiel, Langovcov?" Hľadá moju rodinu?
,, No....ja som Langová."
,, Ach, mohla by ste ma zaviesť ku sebe domov?"
,, Prepáčte nepoznám Vás, ani Vaše meno. Prečo nás hľadáte?"
,, Poznám Vašu matku, slečna. Ak si dobre pamätám máš sestru Lisu, však?"zaskočí ma. Vystriem ruku.
,, Mám. Teší ma ja som..."
,, Catherine." Dopovie a chytí mi ruku.
,, Aj mňa teší volám sa, Josh," Prikývnem.
,, Tak. Zavedieš ma ku sebe domov?"
,, Iste. Tak poďte teda."

                                    ~&~
Zastavím na prahu dverí. Zaklopem. Mama otvorí.
,, Catherine? Kde sú huby?!"
,, Mama, máme návštevu."
,, Pozvy ich dnu môžeš ísť späť zbierať huby."
,, Ale ja-"
,, Bez rečí!"
,, Áno mama." Otočím sa a zíjdem schod.
,, Ospravedlňte ma."
,, Catherine už aj!"
,, Mama prosím."
,, Nie, tie huby sa samé nenazbierajú!"
Pozriem sa na pánov.
,, Poďte dnu." Poviem a urobím krok. Josh ma chytí za ruku.
,, Nebudeš vo vlastnom príbytku?"
,, Je to... zložité." Pustí moju ruku a ja s pozdravom odídem späť na huby.

                                  ~&~
Chodím po lese, nemám pojem o čase.
Zbieram huby a medzitým si v herbári značím perom kvety, ktoré som videla. Zakrúžkujem si Ruže a pero strčím za obal knihy. Tú položím na vrch, keďže som už pozbierala dosť. Už je celkom tma. Všetko tu vyzerá rovnako. Milión východísk, ale iba jedna správna cesta. V diaľke započujem šuchot lístia. Niekto prichádza s baterkou v ruke. Svetlo mi oslepí oči. Som unavená, dehydrovaná, hladná a slabá. No niečo mi hovorí, že mám začať utekať. A tak začnem utekať. No ťažký košík mi to neuľahčuje. Prejdem dve cestičky dotyčný ide stále za mnou. Napokon výjdem v meste. Alebo teda pri cestičke, ktorá je v meste. Prejdem pár krokov od únavy sa poddám zemi. Padnem práve vtedy, keď sa jeho tvár skloní nado mnou.
    
                                ~&~
V snoch som ju videla je známa ako jeho oči. Ako oči môjho budúceho...
*Bum* preberiem sa ako z tranzu. Neviem ani nemám potuchy kde som. No posteľ je mäkká. Moje oči si ťažko zvyknú na ostré svetlo nadomnou. Hlavu potočím do strany. Naskytne sa mi pohľad na infúziu v mojej ruke.
Nemocnica. Ale prečo? Som prikrytá paplónom. V nose mám hadičku na dýchanie. Nohu mám podloženú vankúšom. Členok je obviazaný. Moje oblečenie nieje moje, ale nemocničné. Pozriem na druhú stranu. Dvere, malý noční stolík, okno, môj herbár. Vedľa postele je stolička. Na druhej strane izby je stôl pri ňom stolička. Na stole jedlo, nožík, lyžička, vidlička. Oproti mne je hore televízor. Počujem ako niekto otvára dvere. Otočím sa na neho?
,, Už si hore. To je dobré znamenie."
,, Prepáčte kto ste?" Pomaly sa snažím posadiť sa na lakťoch. Syknem bolesťou, ktorá mi v tom bráni.
,, Opatrne, ublížiš si." Pohne sa od dverí ku mne. Vezme si karafu a naleje vodu do pohára. Prejde ku mne. Chytí ma zozadu za hlavu, nadvihne mi ju, pohár mi priloží ku ústam. Videsene a šokovane na neho pozriem.
,, Neboj sa ma. Pokojne sa napi." Pootvorím suché pery. Pomaly mi pomôže napiť sa.
,, Ďakujem."
,, Prepáčte kto ste?" Zopakujem otázku.
,, Som Zade. Neboj sa čoskoro sa všetko dozvieš." Pohľadí ma po tvári a sadne si na posteľ.
,, Kde som to?"
,, Všetko sa dozvieš neboj sa." V hlave sa mi vyjasní. To je on. On je ten, ktorý ma naháňal, no zachránil. Ale prečo?
,, Ja viem kto ste."
,, Ale čo? Nevrav." Na tvári má pobavený výraz.
,, Prečo ste ma zachránili, keď ste za mnou bežali?"
,, Ako vravím. Všetko časom pochopíš." Silno ma pichne v hlave, keď sa snažím posadiť.
,, Opatrne!" Upozorní ma. Vytiahne zo šuflíka striekačku. Nahmatá mi žilu a obsah do mňa vyprázdni.
,, Pospi si. Musíš byť vyčerpaná."
,, Nechcem tu byť sama. Bojím sa." Rieknem, ale už sa mi zatvárajú oči. Vyzuje si topánky, vylezie ku mne.
,, Poď sem a neboj sa. Odteraz budeš aj tak iba so mnou." Na ďalšie otázky a slová sa nezmôžem. Ľahnem si na jeho hruď. Rukou ovinie môj pás, prikrývku dvihne vyššie a pohladká ma po vlasoch.
,, Tak a teraz spinkaj." Pocítim bozk na vlasoch.
,, Aj tak raz budeš moja ,Catherine," Tú vetu si pamätám ako poslednú.
On pozná moje meno? Vie kto som?
A kto je on? Jeho? Budem raz jeho?