Naveky Dráha Kaitlyn

Tretia

Ako je možné, že sa nechám kolísať v náručí cudzieho muža, o ktorom neviem nič? Prečo mám pocit, že on ma viac ľúbi ako vlastná rodina? Prečo mám pocit, že ma ochráni? Prečo mám pocit bezpečia?
Nepoznám ho, no nebojím sa pri ňom zaspať. Kde to vlastne som? Neviem kde som, neviem čo tu robím, neviem kedy sa vrátim domov. Neviem nič. Zobudím sa. Naskytne sa mi pohľad na neho ako mi perinu dvihol vyššie. Rukami ma jemne hladkal. 
,, Už si hore?" Prikývnem.
,, Nie si hladná? Bolí ťa niečo?"
,,Nie niesom. Nebolí ma nič,ďakujem."
,, Zade?"
,, Mhm?"
,, Kde to som?"
,, V nemocnici."
,, Toto nieje nemocnica. Tam to vyzerá inak."
,, Si v súkromnej nemocnici."
,, Nemám peniaze zaplatiť ju."
,, Ale ja áno."
,, Ani ťa nepoznám."
,, To nemôžem prijať."
,, Ja si to želám." Odbočím od témy.
,, Kedy môžem ísť domov?"
,, No, ja by som sa tam na tvojom mieste nevracal. Pre tvoje dobro nerob to ani ty ,Kate,"
,, Prosím. Potrebujem ich vidieť."
,, Fajn. Môžeš aj teraz ak chceš. Ale varoval som ťa."
,, Ďakujem." Obliekla som si šaty. Dal mi dolu infúziu. Pomohol mi von. Vážne sme boli v súkromnej nemocnici. Autom ma vzal domov.
,, Počkám tu."
,, Nemusíš. Mal by si ísť domov. Ďakujem."
,, Ešte nie." Povie, keď odchádzam z auta. Zaklopem na dvere. Lisa mi otvorí.
,, Ty?"
,, Ahoj." Vkročím dnu.
,, Ahoj mami." Otočí sa na mňa.
,, Catherine? Čo tu robíš?"
,, Som predsa doma."
,, Nie. Ty máš byť teraz niekde úplne inde."
,, Ako to myslíš?"
,, No vieš. Máme málo peňazí. Zapísali sme ťa na súkromnú školu. Dostaneme peniaze zakaždým čo tam budeš pracovať."
,, Zapredali ste ma?!"
,, Áno. Nemáme na výber."
,, Prečo nepošleš ,Lisu, pracovať?"
,, Lisu do toho nepleť! Ona nieje otrok."
,, Za to ja som, však?"
,, Áno a teraz sa mi strať z očí!"
,, Je otec doma?" Mlčí.
,, Tak je?" Tresnem rukami po stole.
,, Čo sa deje?" Spýta sa hlas. Otočím sa vo dverách stojí otec.
,, Ahoj."
,, Catherine?"
,, Áno."
,, Neklame ma zrak?"
,, To si hádam robíte srandu, však?"
,, Nie. A už padaj! Inak nebudú peniaze!" Povie mama. Smutne sa na ňu pozriem. Prikývnem. Vybehnem hore. Veci tu nie sú. Nič tu nemám. Moja izba nieje už viac moja.
,, Veci sme ti tam už poslali! Tak už choď!" Otrávene riekne Lisa. Otca poslednýkrát so slzami obíjmem. Lisu naposledy uvidím. Mamu naposledy rozčúlim. Otec ma priveľmi stisne zašepká naposledy: ,, Ľúbim ťa."
,, Aj ja."
,, No šup!" Mama a Lisa ma vedú von. Naposledy pozriem na otca. Pohľad má utrápený. Zo všetkých mi bude najviac chýbať. Vyhodia ma pred dvere. Otočím sa zíjdem schodíky. Naposledy pozriem na dom. Vyrastala som tu. Z očí sa mi pustí nekonečno sĺz. Na kolená dopadnem. Zem nieje jediná ktorá ma chytila. Zade. Vedel prečo čakal. Vedel to aj on? Vlastná rodina ma zapredala, lebo nie sú peniaze a Lisa pracovať nemôže lebo je ich miláčik. Jeho jemný dotyk spôsobí na mojej koži zimomriavky. Dvere sa rozletia. On čupí a ja klačím. Plačem mu na hrudi.
,, Nebudem počúvať ako tu reveš. Pakuj sa preč. Už viac nie si naša dcéra! Nie si naša starosť! Si dobrá iba na peniaze! Tak vypadni z môjho pozemku! Na čo ešte čakáš? odíď!" Zade sa postaví kým ja stále plačem.
,, Nemyslíte si, že už stačí?"
,, Čo si to dovoľujete?" Mama sa chystá mu streliť, no ja ju zadržím. Facka odbije moju tvár, nie jeho. Kopanec odbije moje brucho, nie jeho. Krv z úst potečie mne, nie jemu.
,, Teraz môžeš ísť to bolo na rozlúčku!"
Ani si neuvedomím a je preč. Zade sa postaví zo zemi. Omylom som ho zhodila, no aspoň sa mu nič nestalo.
,, Kate..." Príde ku mne.
,, O môj Bože! Nemal som to dovoliť. Nemal!"  Ľakom nadskočím.
,, Prosím nekrič."
,, Prepáč." Postavím sa s jeho pomocou.
,, Počul som to." Vezme si ma do náruče.
,,Neplač bude to v poriadku."
,, Vedel si to a nepovedal si mi to?"
,, Vedel, preto som vravel, že čoskoro sa to dozvieš."
,, Zade."
,, Mhm?" A už nebol. Iba tma. Jediné čo som cítila boli jeho svalnaté ruky ,ktoré sa napli, keď ma zdvihol.
Jediné čo som počula bol jeho povzdych, moje meno a motor auta.

                                ~&~

Prebudil ma jemný dotyk. Otvorila som oči. Ležala som v posteli. Znova tam kde predtým. Znovu v bielom. Ležala som na jeho hrudi. Ruku mal na mojom drieku. Spal. Bol tak nevinný, pokojný a krásny ,keď spal.
V nose som mala zase hadičku, v ruke infúziu. Pozrela som zas na neho. Usmial sa.
,, Ako sa cítiš?" Spýta sa a otvorí oči.
,, Sama neviem." Pohladká ma po líci.
,, Bude to v poriadku. Sľubujem. Bolí to iste moc ja viem."
,, Aj toto čo máš po tele bude dlho bolieť."
,, Odpadla som šokom?"
,, Skolabovala si, mala si veľmi nízky tlak. Bola si ešte preťažené a unavená. Veľmi slabá a prislabá na náhly pohyb. Zatočila sa ti zrejme hlava. Preto si znovu tu."
,, Ach....."
,, A Zade?"
,, Áno ,Slniečko?" Milá prezývka.
,, Ja tam nechcem ísť. Nie bez teba."
,, Bezo mňa nepôjdeš neboj sa. Ja ťa mám na starosti. Učitelia sú milý."
,, Tak fajn."
,, Mala by si sa najesť."
,, Nemám chuť."
,, Ale jesť musíš."
,, Teraz nie. Môj žalúdok aj tak nieje na to pripravený."
,, Ako myslíš." Napokon zaspím na jeho hrudi. Pár dní újde, ako voda aspoň dúfam.