Takmer 30

#6 Bábiky by boli znechutené

Každé moje pracovné ráno je sprevádzané neskutočnou únavou. Nepomohlo by nič. Aj prechádzka po studenom počasí a návrat do tepla domova spôsobí útlm. Ešte väčší. K tomu monotónnosť práce a výsledkom je dokonalá smrť.

Vyriešiť tento problém nepomáha ani seriál či film hocijakého žánru. Po prvej kritickej hodine, dvoch, prichádza čas na cestopis. Autentické rozprávanie z prvej ruky. Priami svedkovia, skutočné príbehy, žiadna cenzúra. Strašné, zároveň fascinujúce. Taký virtuálny výlet po svete. Prvých desať minút sa nachádzam v Afrike a hneď o minútu preletím tisícky kilometrov do multikultúrnej a rozmanitej Ázii. Každý deň preletím aspoň tri krajiny. Okrem víkendov. Týka sa to pracovných dní. Niekedy aj sviatkov, ak pracujem. Našťastie, aj nanešťastie, je moja práca na plný úväzok natoľko nudná a monotónna, že z toľkej nudy ma vytrhne ozaj máločo. Možno takéto cestovanie. Aj to nie vždy.

Dnešná cesta sa začala v Japonsku. V podcaste rozprával pán, ktorý tam ani neviem z akého dôvodu strávil niekoľko mesiacov. Zatiaľ som sa neocitla v takej situácii, kedy by som bola natoľko zvedavá, že by som si predplatila celé verzie takýchto prednášok. Postačujem si s prvými tridsiatimi minútami. Pán stihol rozprávať okrem surových rýb na tanieroch aj o prirodzení. Zarezonovalo to so mnou. Nie je dňa od mojich tínedžerských čias, kedy by mi aspoň raz denne neprebehli hlavou myšlienky na ochlpenie.

Vyžívam sa v historických filmoch a seriáloch a všetkého, čo sa týka viktoriánskej doby. Prirodzené prirodzenia sú dnes odpudivo neprirodzené. Ale sú oveľa viac prirodzené, než si to želáme pripustiť. Taká prvotná myšlienka je na moje prvé objavovanie tela. Kto sa ako tínedžer nenechával fascinovať svojim telom, nech hodí kameňom. A nech nájde balvan a hodí ho ten, kto nerobil pokusy so svojim ochlpením. Do akej dĺžky dokáže narásť? Také vlasy dokážu narobiť poriadnu šarapatu. Aj upchať všetky odtoky vrátane toaliet. Februárová nočná mora. Nedokážete nájsť žiadneho inštalatéra. Aj toho, ktorého nájdete, sa nachádza dvesto kilometrov od vás a ešte k tomu nikdy nezodvihol telefón.

V Japonsku je celkom prirodzené, že ľudia chodia na prírodno. Európania im zapáchajú, čo je asi normálne medzi kultúrami. No ochlpenie považujú za znak dospelosti. Predsa aj biológia to tak má odjakživa. Čo má chlpy, je dospelé. Základný rys dospelosti - chlpy. Vraj kedysi ženy v 90.tych rokoch dvadsiateho storočia boli pobúrené, keď mali ísť rodiť a zdravotná sestra ich oholila, aby uľahčila lekárovi prácu. Mojich rodičov si spájam priamo s ochlpením. Plní si to svoj účel. Možno pred tisíckami rokov dozadu to malo svoj účel, dnes, keď nosíme kvalitné oblečenie a poznáme zázrak hygieny, tak ten účel ide bokom.

Nájdu sa ešte aj takí, ktorí považujú ochlpenie za vzrušujúce. Môjho bývaleho priateľa strýko celú cestu autom po zahraničí popisoval svoje sexuálne skúsenosti. Nevynechal podrobnosti o ženskom ochlpení a jeho pocitoch okolo toho. Keď sedíte takmer pätnásť hodín v aute, prestávate vnímať svoju vlastnú existenciu. Nebudete sa ani pozastavovať nad takýmito zážitkami cudzieho človeka, ktorého ste videli prvýkrát v živote. Medzi čisto mužským kolektívom v aute som ja tvorila jedinú zástupkyňu z druhého breha pohlavia.

Elegantná dáma rada rozpráva o svojom ochlpení. Aké to je nevkusné, keď sa musí prezliekať medzi svojimi kolegyňami. Vidia ju. Takú, aká je. Nikdy nezabudnem na jej holiace chvíľky. Prechádzala sa z kúpeľni do spálne so žiletkou v ruke a nedokázala sa za celú tú hodinu oholiť. Priateľovi trvá takáto procedúra aj dve hodiny. Dve hodiny tortúry sa stratí v koši. Tomu sa vraví čas vyhodený do luftu. Ale ten pocit odľahčenia. Keď vidím, ako tie chlpy padajú voľne do koša, spomeniem si na jednu známu, ktorá zajtra práve oslávi narodeniny. Takmer päťdesiat. Hľadá doteraz miniatúrne riasy pre bábiky, ktoré rada reparuje.