Knihomoľka & Biker (SK)

14-Cole Mitchel

„Nie je to rande," povedal som Olívii, zatiaľ čo sme stáli pred knižnicou. S úsmevom pokrútila hlavou a všimol som si, ako sa jej ruka priblížila k mojej, ale stihol som ju zastaviť.

„Jasné, hovor si, čo chceš," podala mi biele Bluetooth slúchadlo. „Maj ho po celý čas. Budem tvoj tichý hlas, ktorý ti bude našepkávať, čo máš robiť."

Prevrátil som očami. „Podľa mňa to zvládnem aj bez otravného hlasu," uškrnul som sa, no Olívia nepoľavila.

„Rob si z toho srandu, ale toto ti zaručí cestu k Mii. Ver mi, poznám ju celý život, a navyše mysli na Claru." Nad jej slovami som znova prevrátil očami. Si hrozne otravná.

Nasadil som si slúchadlo do ľavého ucha, kde som začul jemný šum. Olívia vytiahla dosku s asi desiatimi papiermi očíslovanými riadkami, na ktoré som ukázal.

„To je ono?" dohodli sme sa na pár otázkach, ale toto vyzerá, akoby mala pripravený scenár celej konverzácie.

Olívia prikývla a prehodila si čierne vlasy cez plece. „Čo? Je ich len pár!" obhajovala sa.

Nasadil som si helmu, ako sme sa dohodli, a vykročil som smerom do knižnice. Nenávidím, keď mi niekto hovorí, čo mám robiť. Otvoril som drevené dvere a vstúpil do knižnice, ktorá bola tentoraz osvetlená denným svetlom.

„Mia sedí v zelenom kresle," pošepkala mi Olívia do ucha. Akoby som to nevedel.

Sedela vo veľkej zelenej fotelke s prekríženými nohami a knihou v ruke. Jej ryšavé vlasy sú zopnuté do rozcuchaného drdola, ktorý má omotaný ružovou šatkou. Ticho som prešiel okolo nej, aby si ma nevšimla, a zozadu som sa nahol ponad jej plece, aby som videl, čo číta.

„Raz som sa vlámal do reštaurácie. Ukradol som morčací sendvič," prečítal som dramaticky vetu z jej knihy a videl som, ako si oblizla pery a knihu rýchlo zatvorila.

„Ahoj," povedala tichým hlasom.

Usmial som sa a sadol si oproti nej s roztiahnutými nohami. ,,Čau."

„Opýtaj sa jej na otázku číslo 2," ozvala sa Olívia. Prevrátil som očami nad jej poznámkou a mám som sto chutí to slúchadlo zahodiť. Našťastie, cez helmu ma ryšavka nevidí.

„Akú knihu čítaš?" spýtal som sa s čo najväčším záujmom.

Ryšavka sklopila zrak na obálku knihy, ktorú zdvihla pred seba. „Začína sa to nami."

„Pekné. Páči sa mi tá..." prehltol som, „obálka."

Na jej tvári sa objavil malý úsmev a niečo vo mne mi hovorí, aby som sa na celé to divadlo so slúchadlom vykašľal.

„Teraz otázku číslo 14."

Vypúlil som oči, že po mne chce práve túto otázku, ale fajn. Pomrvil som sa na sedadle a všimol som si, ako sa ryšavka pozerá na knihu.

„Mám otázku," začal som opatrne. „Keď čítaš sexuálnu scénu, predstavuješ si seba namiesto hlavnej hrdinky?"

Počul som, ako Olívia vyprskla vodu a pevne som zatvoril oči nad silným zvukom.

„Blázniš?! To je otázka číslo 24, hlupák!" skríkla mi do ucha.

Prevrátil som oči a pozrel som sa na ryšavku, ktorá mala z otázky červené líca a začala kývať nohou. Neviem, prečo Olíviu vôbec počúvam. V sobotu sme preberali jej osobnosť a úprimne som čakal, že svoju kamarátku pozná lepšie. Seriem na to, zvládnem to sám. Stiahol som si slúchadlo z pod helmy, ktorú som si dal dolu, a ryšavka uhla pohľadom. Viem som, že musím zjemniť.