Knihomoľka & Biker (SK)

15-Mia Lowson

Sadla som si k Olívii, ktorá mala hlavu zaborenú v poznámkach. Rýchlo som sa pozrela na profesora, ktorý písal na tabuľu a diktoval poznámky ako deťom na základnej. „Ježiš! Čau!" odtrhla zrak od poznámok. „Nestíham písať, pretože ten magor hneď všetko vymaže," povedala potichu. Jemne som sa usmiala. Stále držala tempo spolu s ním, až kým nehodila pero na zošit, takým štýlom, ako komici púšťajú mikrofón.

„Tak? Včera sme sa moc neporozprávali. Ako to šlo s Colom?" povedala s miernym úsmevom a ja som mykla plecami. „Bolo to fajn." Až tak fajn, že sa nedokážem sústrediť na nič iné, len na jeho úsmev a tetovanie, ktoré som si všimla. Nikdy by som nepovedala, že je fanúšikom Metallicy.

Olívia si prekrížila ruky cez prsia. „Len fajn? Odviedla som ťa moc skoro?" Cítim sa znova rovnako trápne ako predtým. Nechápem, prečo si to urobila. Cole sa ku mne už nikdy nepriblíži. Stratila som ďalšiu šancu na normálny tínedžerský život.

„Miaaa. Musíš sa uvoľniť. Medzi vami sa k niečomu schyľovalo a ja som si myslela, že..."

„Pššt!" ozvala sa dievčina za nami a Olívia sa ku mne viac naklonila. „Musela som to utnúť, pretože nikdy nevieš, čoho je schopný," pošepkala mi do ucha. Odkedy ťa to zaujíma? Pokrútila som hlavou nad divným pocitom. Je to Olívia a aj keď má niekedy blbé nápady, verím jej.

„Inak, Cole chcel, aby som ti podala toto." Zobrala som si od nej biely papier, ktorý bol zohnutý na tri časti. Na prvej zohnutej časti bolo napísané: Nehovor to Olívii. Otvorila som ho úplne, aby ma s ním nevidela, a cítim, ako mi búši srdce. Píše sa tam: Stretneme sa u mňa o piatej. Adresu poznáš, ak nie, je na nete. :) PS: Neboj sa, ryšavka, nie je to rande. Už len z obyčajných slov na papieri mi stúpa do líc červeň. Papier som pokrčila a pozrela sa na Olíviu, ktorá sa na mňa pozerala prekvapene.

„Tak? Čo tam bolo?" Pokrútila som hlavou nad jej otázkou a mávla rukou, aby som to zahrala do stratena. „Ale nič." Cítim, ako ma zrádza červeň a zlý pocit z toho, že jej klamem.

„Máš šťastie, že mám hodinu, inak by som sa ťa to pýtala dovtedy, kým mi neodpovieš," povedala s malým úsmevom a odišla na jej hodinu s Elery, zatiaľ čo ja som znova rozbalila pokrčený papier a prstom prešla po jeho písme. Škrábe ako kocúr, ale to mi vôbec nevadí. Znova ho uvidím, a dokonca druhýkrát po sebe.

...

Prišla som k dverám luxusnej čiernej vily. Ako dieťa som sa často prechádzala s našimi po tejto prázdnej ulici, kde sa ľudia premávajú s drahými autami, a rodičia mi hovorievali, že by pre mňa chceli takú budúcnosť, akú má syn Ethana. Na internete, keď som zadala Colove meno, našlo mi jeho dom a vtedy som zistila, s kým sa vlastne stretávam. Je divné byť tu bez toho, aby o tom Olívia vedela. V knižnici aspoň vedela, kde som, ale teraz? Nervózne som stlačila zvonček a otvoril mi Cole v dlhých nohaviciach, krátkom čiernom tričku a strapatých vlasoch, ktoré sa mu prilepili o čelo.

„Vitaj..." vydýchol a nahol sa ku kolenám, aby popadol dych. „Daj mi chvíľu," nadýchol sa a vystrel sa. Oči mi zaleteli na jeho tetovanie a sklopila som zrak. „Poď..." nedopovedal, len naznačil hlavou, aby som vošla dnu a zatvoril dvere.

„Pôjdem do sprchy a hneď som..." zakašľal, „tu." Prikývla som a sledovala, ako mizne za rohom. Je krásny, keď chytá druhý dych.

Obzrela som sa po okolí a v živote som nevidela toľko čiernej. Má veľké okná, kde sú vidieť vysoké stromy, samozrejme, že sú rámy v čiernej. Jediné farebné veci sú hnedá drevená podlaha a červená stolička oproti obrovskému čiernemu gauču, ktorý vyzerá pohodlne a na ktorý sa bojím sadnúť bez jeho povolenia.

...

„Tak som späť," povedal s uterákom prehodeným cez ramená, do ktorého mu kvapkala voda z čerstvo umytých vlasov. Už chápem, prečo si taký bledý. Ukázal smerom ku gauču, na ktorý som si sadla, a bol taký mäkký, akoby som sedela na obláčiku. Som si istá, že si tu vodíš každú.

„Cíť sa pohodlne. Dáš si čaj?" ponúkol a ja som slabo prikývla. Som stále zaujatá kvapkami na jeho čele, ktoré sa spájajú a padajú na uterák. Pripomína mi to detstvo, keď som pozorovala kvapky dažďa na okne.

„Akú máš rada? Mám Latte, Cappuccino, Espresso, Viedenskú, Americano, Flat White," zastavil sa a pozrel sa na mňa. Vymenoval toho veľa na raz. Vládlo medzi nami ticho z môjho rozhodovania.

„Vieš čo? Čo keby si sa nechala prekvapiť?" prikývla som, na čo on prikývol späť.

„Ďakujem," povedala som s úsmevom, keď predo mňa po chvíli položil sklenený pohár s čiernou kávou a šľahačkou navrchu.

„Viedenská," usmial sa a posadil sa oproti s rovnakou kávou.

„Máš rád čiernu?" spýtala som sa. Zdvihol obočie od prekvapenia a usmial sa kútikom pier. Vyzerá dobre v čiernom tričku.

„Prečo? Nepáči sa ti?" Pokrútila som hlavou.

„Nie, len..."

„Len?" napil sa z kávy spolu so mnou a obaja sme sa na seba usmiali.

„Len si myslím, že je tu priveľa čiernej," povedala som potichu, ale keďže sme sami, znilo to viac nahlas. Neviem prečo, ale zdá sa mi, že mi rozumieš aj keby som bola celý čas ticho.

Prikývol. „Toto?" ukázal prstom okolo seba. „Je vila mojich rodičov. Neostalo mi nič iné, len si zvyknúť." Položil kávu na stôl a kývol hlavou smerom ku mojej šálke. „Čo na ňu hovoríš?"

Napila som sa a je na mňa príliš horká, ale inak lepšia než tekvicové latte. „Je fajn."

Usmial sa a prikývol. „Chce to cukor, však?" Prikývla som s červenou v lícach. „Tiež som si ju zo začiatku sladil." Podal mi cukor a nasypal ho do kávy. Spod ramena mu vykuklo tetovanie.

„Si fanúšik Metallicy?" zastavil sa a pozrel na mňa prekvapene.

„Počkaj, počkaj, počkaj. Dievča ako ty..." ukázal na mňa prstom, „pozná túto skupinu?" Mykla som plecami.

„Wow," povedal ohromene. „Musím sa priznať, nečakal som to. Myslel som si, že si na Taylor Swift," prekrížil si nohu cez nohu a ja som zdvihla obočie.

„Počkaj. Počúvaš Taylor Swift?" opýtal som sa so smiechom. Naklonil sa ku mne bližšie a ja som sa pousmiala.

„Budem to brať ako áno," zasmial sa, a ja som sa k nemu pridala. Cítila som sa viac uvoľnene. Je to až zvláštne.

Poklepal si po sklenenom hrnčeku s nechtami a poškrabal sa na dekolte. „Vlastne, je tu ešte niečo, čo som ti chcel povedať..." začal, no prerušila som ho, pretože mi zazvonil mobil.

„Zdvihni," povedal pokojne, akoby to, čo mi chcel povedať, nebolo až také dôležité.

Otočila som sa od neho a zdvihla hovor. „Mami?"

„Všade ťa zháňam. Kde si?" pozrela som sa na Cola.

„U kamaráta."

Mama frustrovane vydýchla. „Príď domov!" povedala naštvane a zložila.

Srdce mi začalo biť rýchlejšie, až kým som necítila jeho letmý dotyk na mojom ramene, ktorý ma hneď upokojil. „Mám ťa odviesť? Je to vážne?"

Pokrútila som hlavou. „Nie... v pohode."

Odišla som tak náhle, že som sa ani nerozlúčila. Nemôžem byť s ním bez toho, aby ma niekto nevyriešil?!