Knihomoľka & Biker (SK)

22-Cole Mitchel

„Chceš sa hrať?" spýtal som sa hravo, keď ležím vedľa ryšavky na gauči. Je ku mne otočená chrbtom a má na sebe oblečenie, v ktorom vyzerá neskutočne krásne.
Ruku mám na jej ramene, kde jej kreslím malé kruhy. Ešte netuší, že sa chytila priamo do mojej pasce.

Otočila sa ku mne. Jej svetlohnedé oči pristáli na tých mojich, a moje srdce vynechalo úder. „Ako to myslíš?" vydýchla. Sledujem ju s úškrnom v svetle malej sviečky, ktorá je to jediné, čo ju osvetľuje. Začínam cítiť príjemné teplo, ktoré sa rozpúšťa po celom mojom vnútri.

Netuší, že tú knihu, ktorú má na stolíku, som tam dal ja, a nie jej matka. Teda poslal som to po jej matke, ale pravý autor som ja. Chcel som jej dať malý darček, ktorý je len pre ňu. Možno konečne uvidí druhú stranu príbehu.

„Videl som knihu, ktorú si mala v rukách." Nahol som sa k jej uchu a tichým hlasom jej zašepkal: „The Ritual?" Netuší, že som si ju prečítal, a práve preto som jej pripravil toto malé prekvapenie. Ak ju baví dark romance, prečo jej to nedopriať? Od chvíle, keď som ju začal spoznávať a zisťovať, čo sa skrýva za tým tichým zovňajškom, som sa do nej zamiloval. Naozaj som to povedal? Do riti! Nemôžem sa takto správať. Nikdy som nikoho nemiloval, ale ona? Privádza ma do šialenstva!

...

„Prečo si to urobil?" vyskočil som od strachu pri Nickovom hlase, ktorý sa ozval po celom vlaku. „Drž hubu! Jasné? Chcel som..." Pozrel som sa na ľudí okolo, ktorí ma sledovali so zdvihnutým obočím, a stíšil som hlas. „Pretože, môj zlatý Nick, ako som už povedal. Chcem, aby sa do mňa zamilovala a potom ju pošlem k vode." Nick pokrútil hlavou s povzdychom. „Ale?" „Tam nie je žiadne ale, Nick!" vykríkol som frustrovane.
„Miluješ ju." Zdvihol som obočie.

Mám chuť ťa roztrhať na kusy. Ale aj tak si idem za svojím cieľom, ktorý je jasný. Dostanem ju na ples, získam Claru a bye-bye ryšavka. Nezáleží na tom, či k nej niečo cítim. Alebo?

Pozriem sa do jeho belavých modrých očí. „Nemilujem ju." Lož na jazyku chutí inak ako doteraz. Akoby som vedel, že v tom je niečo viac, a moje pocity mi nedovolia klamať. Nenávidím, ako ľahko ma dokáže zradiť vlastný tón a ako ma tento idiot ľahko číta. Pred ním sa mi nikdy nedarí veci skrývať, ale aj tak mu odmietam priznať pravdu.

Nick pokrútil hlavou a drgol ma do ramena, práve keď za mnou stála mladá blond revízorka. „Kontrola lístkov," povedala sladkým hlasom. Pozrel som sa na Nicka, ktorý sa na mňa uškŕňa.

Vždy mi hovorí, aby som si kúpil lístok, pretože raz ma môžu chytiť. Ale ako vždy, ho nepočúvam, pretože doteraz som s tým problém nemal. Dal som ruku do vrecka, no dotkol som sa jej tváre, keď ma Nick jemne udrel do chrbta.

Viem, čo robím. „Ak mi odpustíš túto cestu..." Nahol som sa k jej uchu a dievča ustúpilo, ale pritiahol som si ju späť ku mne. Vzdoruje, no moja ruka na jej zápästí je silnejšia. Nie je nič, ako ryšavka, ktorá by zostala ticho a jej kolená by sa... Do riti! Toto nie je vhodná chvíľa myslieť na ryšavku. Pritiahol som si revízorku bližšie. „Pane, prestaňte!" oháňala sa rukami, keď ma Nick od nej odstrčil. „To by stačilo."

„Musím vás požiadať, aby ste opustili vlak," povedal muž za slečnou, ktorá vyzerá vystrašene. Pristúpil bližšie. „Vypadni z tohto vlaku!" Jeho hrubý, prísny hlas vo mne nevyvolal žiadnu reakciu. Stojím pred ním s prekríženými rukami, oči upreté na jeho zelené. „Lebo čo? Huh?" Prinajhoršom ma vyhodí. „Pôjdem von násilím?" Pristúpil som bližšie a nezložil zrak z jeho očí. „Viete, kto som?" Muž sa pozrel na slečnu, ktorá sa ukľudnila, a znova na mňa. „Je mi jedno, kto si! Si nevychovaný spratek."

„Au." Chytil som sa za srdce, keď ma schmatol za ruky a viedol von. Zasmial som sa pre seba. Je oveľa silnejší, než som čakal. „Mám toho dosť. Nabudúce, ak ťa tu uvidím, nepraj si ma!" zakričal za mnou a zatvoril dvere. Ukázal som prostredník, keď ho vidím v okne ako si spokojne vykračuje. Pozrel som sa okolo seba. Som na poli. No do riti! Za mnou ohrada s kravami, ku ktorej som pristúpil do bezpečnej vzdialenosti. „Prečo máš taký ľahký život, huh? Len sa tu pasieš a..."

„Muu," prerušila ma s trávou v ústach a ja som sa uškrnul. Nenávidím, aký som pri ryšavke. Pozrel som sa cez cestu a prešiel po prechode pre chodcov so sklonenou hlavou a rýchlym krokom. Som tak zraniteľný. Chcem ju urobiť šťastnou a zaujímam sa o ňu viac než o seba. Bojím sa, kam by som až bol ochotný zájsť, keby sa jej niečo stalo. To pomyslenie núti moje srdce biť rýchlejšie.

...

Zaklopal som na Jakove dvere jeho apartmánu. Nick tu už určite je a som si istý, že mu všetko povedal. Vidím svetlo a malý tieň, ktorý sa približuje k skleneným dverám. „Čau." Vošiel som dnu bez pozvania. „Máš to tu pekné." Všade okolo sú krabice s názvami izieb. Jake sa poškrábal na zátylku a zabuchol dvere. „Cole... čo sa s tebou deje?" „Aj ja ťa rád vidím." Prevrátil očami a nasledoval som ho do kuchyne, kde už za rohom stola sedí Nick so starostlivým výrazom. „Ale no tak. Chalani, takto sa chovám stále." Rozhodil som rukami a obaja pokrútili hlavou. Jake sa oprel oboma rukami o stôl s očami prilepenými na mne.

„Nie. Si síce debil, ale na to sme si zvykli. Ale...väčšinou vieš, kedy máš prestať."

„Prečo si to urobil?" spýtal sa Nick so psím pohľadom, ktorý na ňom neznášam. Jake na mňa pozerá, akoby som mal všetko napísané na čele. „Nie je to jasné?" uchechtol sa. „Si zamilovaný. Bojíš sa tej stránky, ktorú v tebe prebúdza, keď si s ňou, a chceš to silou-mocou zakryť."

Obaja ma očividne poznajú lepšie, než som čakal. Prudko som vydýchol a sadol si oproti Nickovi. Jakove biele steny čoskoro budú červené. Nechcem pred nimi vyzerať ako slaboch. Nie ako vtedy, keď som sa nedokázal postaviť ani dvom sprostým alkoholikom. Zatvoril som oči a dal si hlavu do dlaní.

„No jasné," povedal Nick. „Chceš si zachovať svoju tvrdú reputáciu. Ako keď ťa Jake zachránil v bare." Bodol som na neho pohľad. „Nevedel som, že je to tajomstvo," povedal Jake. Samozrejme, že je. Musím vyzerať ako úplný úbožiak, ale má to hlbší dôvod.

...

Pred dvoma rokmi:

Otcov krik ma vyhodil z postele. Moje srdce bije o sto šesť. Našiel motorku, ktorú som nabúral. Čo budem robiť? Celým telom mi prebehne triaška, skryjem si ruky za chrbát, keď sa dvere prudko rozletia a ja podskočím od strachu. Stojí v nich otec s opaskom v ruke. Oči sa mi naplnia hrôzou a cítim, že sa nedokážem ani pohnúť. Nenávidím ten pocit bezmocnosti.

„Postav sa k stene a daj si dolu tričko!" zvrieskol. Snažím sa zo všetkých síl neutiecť a nerozplakať sa. Pomalým pohybom si stiahnem tričko a odhalím chrbát plný jaziev. Niektoré sú ešte čerstvé, nezahojené. „Nechápem, ako si mohol tak zničiť motorku!" zareval a vzápätí mi na chrbát dopadne prvý úder. Zatnem zuby, palivá bolesť mi vystrelí celým telom. „Vieš, koľko bude stáť oprava?!" Nasleduje ďalší úder a slzy, ktoré sa mi rinú po tvári, už nedokážem zadržať. Nie, nie, nie. Nesmiem plakať. „Nevieš sa správať k majetku!" kričí ďalej, jeho hlas je ostrejší než opasok. Všetko len preto, že oproti mne vyšlo auto zo zákruty. Netrápi ho, že som takmer neprežil. Viac ho zaujíma motorka a moja neschopnosť. Odvtedy, čo ho mama opustila, sa z neho stal iný človek a jeho hnev si odnášam ja. Už nikdy nechcem byť taký zraniteľný.