Knihomoľka & Biker (SK)

19-Mia Lowson (Part 1)

Už dva týždne sedím zavretá v izbe a cítim, ako zo mňa odchádza chuť do života. Zrazu mi je všetko jedno. Je mi jedno, či sa ma niekto dotkne, je mi jedno, že ma otec nenávidí. Všetky slzy som vyčerpala a aj keď to chcem zo seba dostať, niečo vo mne mi to nedovolí. Jediné miesta, ktoré navštevujem, sú kuchyňa a záchod. Keď jem, musím sa k tomu doslova prinútiť, pretože na to nemám chuť. Som síce nažive, ale vo vnútri sa cítim mŕtva - bez zmyslu života, bez ničoho. Je to, akoby som sa tak veľmi chcela držať niečoho, čo už dávno necítim.

Potrebujem sa cítiť nažive a jediné, čo mi to momentálne poskytuje, sú dark romance. Siahla som po prvej časti s názvom The Ritual od Shantel Tessier. Keď o tom čítam, na chvíľu začnem cítiť aspoň malé napätie a vzrušenie, ktoré kniha ponúka. Už pri prvých kapitolách si musím zakrývať ústa a znova sa usmievam. Niektorí ľudia dark romance odsudzujú a úplne to chápem. Nie každý musí mať rád tento žáner, ale ide o ten pocit silného zážitku. Navyše sa mi páči veta, ktorú povedal Rayth, keď sa mu Blake sťažovala na jej zvrátené sny. Má to rada tvrdšie než ostatní a jej ex ju za to odsúdil, zatiaľ čo Rayth povedal, že je to v poriadku.

Podľa štúdie je totiž jedno, aké zvrátené sú vaše fantázie, pretože to neznamená, že to chcete aj v realite. Ako keď Blake snívala o mužovi v maske, ktorý ju znásilnil, a jej sa to páčilo. Našla som samú seba tam, kde som ani nečakala, že by som sa mohla nájsť. Odložila som knihu na stolík vedľa postele, keď mi do izby vošla mama.

„Je ti lepšie?" pozrela sa na môj úsmev z knihy a prikývla som.

„Mia..." pozrela sa na knihu a potom na mňa. Našťastie je to v angličtine, takže aj keby si to chcela prečítať, nebude tomu rozumieť. „Zajtra už musíš ísť do školy," dokončila, keď sa naše oči stretli, a ja som sa pozrela do zeme s prikyvnutím.

Odvtedy, ako som sa zlomila, nie som schopná hovoriť, aj keď mám slová na jazyku. Mama mi položila vedľa knihy ďalšiu, ktorá upútala moju pozornosť. Prikývla som ako znak vďaky a mama odišla z izby. Možno v škole začnem niečo cítiť. Niečo reálne, nielen pocity z knihy, ktoré ma ovplyvnili. Na chvíľu som zabudla, že ma otec nenávidí, a keď na to znova pomyslím, cítim nič, len prázdno.

...

„Kde si, preboha, trčala dva týždne?!"

Čakala som, že bude na mňa naštvaná, ale podrobnosti o tom, prečo sa cítim - alebo lepšie necítim - si nechám pre seba. Dôverujem Olivii, ale nechcem jej nič hovoriť. Niektoré tajomstvá by mali ostať tajomstvami. Pokrčila som plecami a sadla si na naše obvyklé miesta.

„Čo je to s tebou?" jej tón je menej naštvaný, ale nedostane zo mňa ani slovo. Nevidím tú prázdnotu. Pozrela som sa po triede, ktorá obvykle hrá farbami, ale teraz je viac do šeda.

„Okej, fajn. Nehovor mi to, ale potom odomňa nečakaj pomoc!"

Naklonila sa na jej stranu a moje oči padli na Elery, ktorá sa posadila dopredu. Už len vidím Olíviu, ako si sadla k nej namiesto mňa, ale je mi to fuk. Nech si sedí, s kým chce. Aj tak som podľa väčšiny introvert, ktorý sa s nikým nebaví. Niekedy premýšľam, aké by to bolo vrátiť sa späť do čias, keď som sa rozprávala s chalanmi, chodila von a opitá sa zabávala na parkete. Bola som tak sprostá a naivná.

Čo som čakala? Že ma vyviedol z baru, aby sa so mnou išiel prejsť? Aj keby, bola by som naivná a išla s ním. Bože, je mi nad tou myšlienkou zle.

Snažím sa sústrediť na slová profesorky, ale nedokážem to. Je mi fuk, čo hovorí, aj tak mi to učivo k ničomu nebude. Nezáleží mi na tom, či prejdem ročníkom. Všetko je akoby ďaleko na dosah a to, za čo som doteraz bojovala, je odrazu preč. Prečo som čakala, že mi otec odpustí?

Ani som si nevšimla, že je koniec hodiny a všetci odišli.

Sedím v zadnej lavici a mám chuť umrieť. Aj tak nikomu na mne nezáleží. Zobrala som si svoje veci a vyšla von na chodbu. Olívia, ktorá stojí pri skrinkách s Nickom a majú svoju intímnu chvíľu, mi nič nerobí. Ešte pred dvoma týždňami mi ich láska prišla krásna, ale teraz? Som len schránka bez vnútra.

„Čau, ryšavka."

Daj mi pokoj! Niekde v kútiku očí sa mi začali tvoriť slzy a ucítila som jemnú pulzáciu na mojom ramene. Nemusím sa otočiť, aby som vedela, kto to je. Prišiel predo mňa a zatiahol ma do triedy, kde som ho videla s Jakom a Nickom. Zatvoril dvere, zatiaľ čo ja sa pozerám do zeme a zavrela som pevne oči, keď sa mi začali valiť slzy z očí.

Prečo som si myslela, že ma škola vylieči? Som strašne v prdeli. Neviem, čo ďalej, a ten fakt, že je Cole so mnou, je zahanbujúci.

„Ryšavka... čo sa stalo?"

Nie som zvyknutá na tak jemný tón v jeho hlase a zahryzla som si do spodnej pery. Cole mi utrel slzy svojimi prstami.

„Shhh. Bude to v poriadku, okej?" Má ruky jemne na oboch mojich ramenách, kde udržuje našu vzdialenosť.

Prečo to robíš? Prečo sa zaujímaš? Potlačila som vzlyk hlbokým nádychom a utrel mi ďalšie slzy. Cítim, ako sa moje telo trasie a nedá sa mi sústrediť na nič iné, než na jeho dotyk.

„Pozri sa na mňa," povedal jemne a chytil mi bradu s jeho palcom a ukazovákom, pričom ma núti, aby som sa na neho pozrela. Obraz je rozmazaný od sĺz a jeho sivé oči vyzerajú starostlivo a tvrdo zároveň.

„Keď sa ukľudníš, porozprávame sa o tom, čo sa stalo. Budem len počúvať. Bez odsudzovania."

Zmohla som sa len na slabé prikyvnutie, aj keď neviem, či dokážem sformulovať slová. Nechcem mu to povedať, ale niečo mi hovorí, že mu môžem veriť.

...

Cole stojí predo mnou bez slov, keď som mu všetko povedala. Utrela som si slzy a on sa zhlboka nadýchol a prebehol si rukou po vlasoch.

„Povedala si to ešte niekomu?"

Pokrútila som hlavou, na čo prikývol.

„Tvoj otec nemá právo zvádzať vinu na teba."

Pozrela som sa na neho, zatiaľ čo pokračoval: „Chránil ťa?" Zasmial sa. „Hej, asi. Ale to mu určite nedáva právo ťa obviňovať."

Prišiel ku mne bližšie. „Ty za to nemôžeš, jasné?" Pozrela som sa do jeho očí a moje vnútro sa zahrialo. Prečo si na mojej strane? Znova cítim, ako sa vo vnútri lámem, ale tentoraz sa cítim aspoň o trošku lepšie.