Knihomoľka & Biker (SK)

17-Mia Lowson

,,Nezabudni. Si moja emocionálna podpora," povedala mama, keď zaparkovala modrý Fiat pred väznicou. V skutočnosti je ona mojou emocionálnou podporou, pretože sa bojím, ako otec zareaguje, keď ma uvidí. Možno to za ten čas stihol predýchať a je z neho úplne iný človek.

...

Strážnici nás vedú cez bezpečnostné kontroly, zobrali nám mobily, bez ktorého sa cítim nahá, a všetky kovy. Prešli sme bez problémov cez detektor kovov a registráciu u strážnikov.

Strašne sa celá klepem, keď sme čoraz bližšie pri otcovi. Kráčame cez väznicu nervóznym krokom a s rýchlo bijúcim srdcom, ktoré mi čoskoro vyletí z hrude. Bude to v poriadku. Musí to byť v poriadku. Všade to tu pípa, sú tu vysoké mreže a steny, ktoré vyzerajú ako v našej škole – opadaná omietka. Strážnik nám otvoril dvere do čakacej miestnosti, kde sú aj iné rodiny.

,,Veľmi mi chýbaš," povedala so slzami v očiach pani, ktorá sedí pri jednom zo stolov a snaží sa dotknúť svojho manžela. ,,Žiadne dotýkanie sa väzňa, žiadny dlhý očný kontakt. Máte desať minút," povedal prísne strážnik. Srdce mi búši ešte viac a sadli sme si oproti starému páru na modré plastové stoličky. ,,Aj ty mne," odpovedal manžel a stiahol ruky pod stôl. 

Prudko vydýchnem zadržiavaný vzduch. Pripomína mi to Declana z knihy More then we can tell, keď sa stretol vo väzení so svojím otcom, ktorý bol rovnako nervózny ako ja. Na rozdiel odo mňa si však myslel, že ho otec viní za smrť jeho sestry, ale nakoniec sa ukázalo, že jeho obavy boli zbytočné. Možno to dopadne rovnako aj u mňa. Možno sa príliš stresujem.

Vysoký blonďavý strážnik sa postavil ku dverám, odkiaľ vidím prichádzať otca. Pozriem sa na mamu, ktorá za celý čas, odkedy sme vošli, neprehovorila ani slovo a pevne sa chytá za retiazku. Otec prišiel k nám s putami na rukách a sadol si oproti nám za drevený stôl. Nedokážem sa mu pozrieť do očí a čakám, kým mama prehovorí. Srdce sa mi bije rýchlejšie a cítim studený pot pod pazuchami. Prosím nech to už mám za sebou.

,,Ahoj, Christopher," začala mama zachrípnutým hlasom. Odkašľala si. ,,Ahojte." Už som zabudla, ako znie jeho hlas, a keď ho znovu počujem, zahryznem si do vnútorného líca. ,,Mia, pozri sa na mňa," povedal milo, zatiaľ čo ja sa snažím zadržať slzy. Je to moja vina, že trčíš v base. Nebyť mňa, nič z tohto by sa nestalo. Prinútim sa pozrieť naňho a jeho oči sú prekvapivo bez zmeny. Nedokážem z nich vyčítať emóciu, čo ma desí. Vždy som vedela, ako sa cíti. Nikdy nebol dobrý v skrývaní emócií, ale teraz? Mám strach, čo mu väzenie urobilo.

Vládne medzi nami nepríjemné ticho, ktoré prerušuje konverzácia iných väzňov a ich rodín. Otec sa naklonil bližšie, ale dáva si pozor, aby sa nás nedotkol. ,,Čo mi povieš k tej noci? Hm?!" zvraštil obočie a mama ma chytila pod stolom za ruku. Trošku ma to ukľudnilo, ale pred nasledujúcou odpoveďou ma to nezachráni. ,,Prepáč," povedala som potichu, zadržujúc slzy. ,,Prepáč?" zopakoval s úškrnom. ,,Myslíš, že ma tvoje prepáč odtiaľto dostane?" povedal ostro.

 ,,Christopher!" vykríkla mama, ktorá ma teraz drží pevnejšie. 

,,Tak čo, je to jej vina. Nemala v ten večer odísť!" naklonil sa bližšie a pozrel sa priamo na mňa. Jeho výraz trošku zmäkol. ,,Vieš, ako som sa o teba bál? A keď som ťa videl s tým chalanom..." pokrútil hlavou. ,,Neviem si ani predstaviť..." oblizol si pery. ,,Nechcem si ani predstaviť, čo by ti urobil, keby som nezasiahol."

 Prikývla som. ,,Ale... nemôžem povedať, že to neľutujem." Snažím sa sústrediť na dýchanie, keď to povedal. Myslela som si to, ale počuť to od neho bolí ešte viac. ,,Ja viem, že za to môžem," povedala som potichu s trasľavým hlasom, na čo pokrútil hlavou. Cítim na sebe maminu ruku. ,,Nemôžeš za to, čo ti ten chlapec urobil," obhajuje ma mama.

 ,,Nie, nechaj ju. Môže za to. Nemala si sa obliecť tak vyzývavo, keď už si tam šla!" povedal tvrdo a jeho slová so mnou otriasli do úplného základu. Na chvíľu nie som schopná povedať ani slovo a aj keď počujem mamu, jej hlas je odrazu vzdialený. Počujem tlkot svojho srdca a neodvážim sa pozrieť na otca. Čo som vlastne čakala? Že mi odpustí? Čo ak, keď sa vráti domov,  a prvé, čo urobí bude, že ma odtiaľ vyhodí?

Zahmlelo sa mi pred očami. Musím vypadnúť, ale viem, že nemôžem. Sústredím sa na mamin stisk na mojej ruke a na pomalé dýchanie, ktoré ma pomaly vracia späť. ,,Mia? Si v poriadku?" opýtala sa mama starostlivým hlasom a len som slabo prikývla. 

Neodvážim sa na očný kontakt. ,,Vidíš? A toto je tvoja výchova!" povedal otec tvrdo. 

,,Nehádž to na mňa. Sme v tom spolu a na vine nie je Mia, ale to chlapčisko..." povedala mama od neuverenia. ,,Vieš čo? Keď ťa pustia z basy, domov sa nevracaj! Poď, Mia, ideme," povedala mama prísne, čo ma príjemne prekvapilo. 

Nikdy si si takto na otca nedovolila. Zobrala ma za ruku a ťahá ma von z čakacej miestnosti. Spadol mi obrovský kameň zo srdca, ale výčitky ma stále prenasledujú. Koniec koncov, má plné právo sa na mňa hnevať.

 ...

Hneď ako sme sa vrátili domov, vybehla som z auta do mojej izby, kde som zamkla dvere. Sadla som si na posteľ a nechala slzy voľne tiecť. Nenávidím sa! Tak hrozne moc! Všetkým by sa uľavilo, keby som to nechala tak a ostala doma. Otec by bol s mamou spokojný a šťastný. Prečo musím vždy všetko pokaziť? Možno ten problém nie sú ostatní, ale ja. 

Cítim, ako sa mi hromadia sople v nose a nezmôžem sa na nič iné, len tu sedieť ako taká troska, čo najďalej od všetkých. Otec má pravdu. Mohla som si za to sama. Oči ma pália od sĺz a celé telo sa mi trasie od bolestivých vzlykov. Už odtiaľto nikdy nevyjdem. Som na nič. Nemala by som takto myslieť, ale neviem tomu zabrániť. Každý vzlyk je čoraz bolestivejší. Cítim ich priamo v pľúcach a mám pocit, akoby mi z nich zmizol všetok vzduch.

,,Mia? Otvor dvere, prosím," počujem mamin hlas z druhej strany dverí. Nedokážem sa ani pohnúť. Chcem ju pustiť dnu, chcem, aby ma objala, ale nie som schopná sa pohnúť. Viem, že jej lámem srdce, ale práve preto musí ostať vonku. Nemôže ma takto vidieť. Som zničená. Je mi to tak ľúto... ľúto otca. Viem, ako veľmi ho miluje a chcem všetko vrátiť späť. Možno by svetu bolo lepšie bezo mňa.