Myšlienky zaspali v objatí citov

Stačí len biely prapor vytasiť

Biela... kto by ju mal ozaj rád?
Vraj symbol slobody, ale čo keď máš umývať riad?
Keď duša smädí po pokoji, no i po výzve,
Bez mena, bez vznešenosti, tá biela sa sama na bál pozve

Keď zízaš na plafón v noci bez snov,
je tam biela – svedok bolestí nov.

Biela je plachta, keď vzdávam sa snov,
keď neopätovaná láska zanechá slanú stopu slov.
V tvojej neprítomnosti hľadám jej šum,
no biela mlčí – tichý to um.

Je v praskline zrkadla, kde sa nespoznáš,

Biela je obväzom, no krvou presakuje,

Biela je nádej, čo v skutočnosti ničí,
slnečný odlesk, no v hĺbke v duši kričí.
Je v oblakoch, čo zakrývajú oblohu,
v lane, čo visí, čaká na úlohu.

Je v svadobných šatách, čo klamú čistotou,
v holubici mieru, čo zahynie samotou.
V každom „milujem ťa", čo stratilo váhu,
v každej stope, čo zmizne v prachu.

Biela, to sú papiere, čo píšu môj žiaľ,
slová, čo nikdy nezaznejú, a tak čas si ich vzal.
Každý verš je prapor, čo veje v noci,
každé slovo je bozk na hrane moci.

Si ako biela, vždy príliš vzdialená,
v tvojej dokonalosti je krása stratená.
Myslíš, že láska je čistá, že spásu má,
no biela je prázdna – bez mena, bez dna.

je zima, čo nikdy nehreje, a predsa ma spútala.
Je vlajka, čo zdvíham, keď srdce rezignuje.

Biela.
Hmla, čo zakrýva hranice, pohlcuje svet.
Biela.
Chlad zimného rána, čo kreslí na sklo čipky
biela ako pavučina času, jemná a krehká,
čo ťa obklopí, len čo zavrieš oči.
Ako perina bez farby, ktorá objíma všetky sny.

Biela je prázdnota, keď sneh schová hriechy zeme ale ak tak nie všetky
Pretože biela je hriech samotná ,
Možno zahalí každú stopu, každý výkrik, každé slova

Tá naša biela.
Čistota, čo sa vie zmeniť na prázdnotu.
Neposkvrnená. Panenská.

Biela.

Je dôvodom prečo nenávidím domov
V izbe, kde biela stena dýcha ticho,
kde sa nemýli ani jeden tieň, ani jedno svetlo,
Prízrak, čo ťa vidí skrz-naskrz, odhaľuje každý kúsok tmy, čo v tebe drieme
chladná sterilita izby, kde sa bojíš dýchať
Biela je maska
Biela ako prvý dych mrazu na tvojich perách,
ako prvý dotyk s tebou
Je to ticho za búrkou,
keď svet na chvíľu ostane bez farby,
len biely dych prírody
Biela – farba začiatkov i koncov,
farba spomienok, čo miznú v hmlách zabudnutia
Je biela ako prísľub raja?
Alebo je skôr prázdnotou neba, kde už nič nevnímaš?
Je to mráz zimného rána, čo kĺže po koži, keď už nič necítiš?
ako chladná ruka času, čo zamrazí ti srdce,
a premení ho na ticho, ktoré v tebe vždy drieme
A čo ak je biela len zrkadlo?
Čo odráža len to, čo sa bojíš nájsť v sebe
Je ako ľad na jazere,
ale čo sa skrýva pod povrchom, kam sa už ticho svetlo neodváži?
Je biela vážne farbou nevinnosti?
Alebo farbou zabudnutia, čo sa pomaly usádza na duši?
Biela je dych, čo ti vyrazí z pľúc,
keď sa prvýkrát stretneš s tajomstvom, čo ti otvorí oči
a možno sa ti zdá, že vidíš viac,
ale všetko je len hmlou, ilúziou prešibanou

Je biela len ilúzia nádeje?
Alebo je to záblesk večnosti, čo sa neodvážiš prijať?
Biela je lúč, čo sa nevie rozhodnúť, kam smeruje.
Je to pauza medzi dvomi tónmi,
čo ticho dráždi dušu a nechá nás hádať:
je toto všetko, čo existuje? Alebo je za bielou niečo viac?

Je biela len časť svetla, ktoré sme nikdy nepochopili?
Možno je to len pohľad na čistý list,
kde sa rodia sny a umierajú slová,
v sekunde, keď perom dotkneme sa papiera.

Je biela len odraz vesmíru, ktorý nás obklopuje,
prázdna forma, ktorá sa len tvári, že je svetlom?
Biela je večnosť, ktorá v nás drieme,
ale možno je to len hladný tieň
Možno ticho, čo sa nikdy nenaučíme preložiť do slov
A čo ak je biela vlastne farba strachu?
Farba ničoty, ktorá sa vkráda,
keď sa svet zmenší do bodu,
do tej chvíle, keď zostane len prázdnota.
Možno je biela náš posledný dych.

Biela je zima, ľad v žilách,
keď vietor prefúka telo až do kosti,
no zároveň ten pocit bezpečia,
keď ležíš pod prikrývkou v perinkách.

A keď ju vidíš na oblohe,
Naskočia ti zimomriavky
v oblakoch, čo plávajú,
vždy ti pripomenie,
že každé ticho je len úvod k búrke.

Je ako dym, ktorý mizne,
ako stopy v snehu, čo nikto nenájde,
ako spomienka, čo sa rozplynie
v čase, keď všetko vybledne.

Biela.
Zima.
a každá vločka nesie príbeh
Tajomstvo, čo visí nad cestou,
kde vidíš len pár krokov pred sebou,
plazí sa ako túžba po teple,
ako večná snaha nájsť bezpečie,
Je to vápno na stene starého domu,
ktorý už nikto nenavštevuje.

Možno biela len čaká – ticho a neúprosne,
kým sa v nej rozpustíme.

Koniec - koncov  aj tak stačí len málo a to biely prapor tasiť,
keď láska je vojna, čo nedá sa vyhrať.
Biela, farba konca, farba začiatkov,
čo prechádza mnou ako vánok snov.

A predsa, v tej bielej nájdeš aj niečo viac –
miesto, kde bolesť a láska splývajú v ráz,

Vážne stačí len biely prapor vytasiť,

keď všetko, čo miluješ, ťa začína kaziť.

keď sny, čo ťa živili, ťa začínajú dusiť.

v tichých pohľadoch, kde nájdeš len paniku, už niečo je čo skúsiť

Možno je to kapitulácia, možno víťazstvo,
stačí vzdať sa všetkých farieb,
a vstúpiť do bieleho sveta.