KRIK VO VETRE - Drarry

Kapitola 11.: Weasleyovské výmysly a vynálezy

TW: žiadne

Dracova úloha bola jednoduchá: poslať zo soviarne Deravého Kotlíka list. Vošiel dnu, cítil, ako na ňom pristáli všetky pohľady a každý sa na svojich stoličkách posunul ďalej od neho. Zastavil sa pri jednej barmanke, čo práve čapovala ďatelinové pivo. Mala hrubú tvár a kútiky úst spadnuté nadol.

Sklonil hlavu, aby mu nevidela do tváre, a šepol: „Ešte sa sem vrátim." Barmanka prikývla, no čap stisla silnejšie.

„Nebude sa tu nikomu ubližovať. Potrebujem si len niečo vybaviť."

Barmanka povolila stisk okolo čapu. Kývla mu, že môže vojsť do Zašitej uličky, no Draco tam ísť nechcel. Použil druhý východ a teraz stál v Šikmej uličke a spomínal na detstvo, čo mu tak rýchlo pretieklo pomedzi prsty.

Dažďové kvapky mu stekali po plášti. Každý, čo okolo neho prešiel tušil, že je smrťožrút, no nevideli mu do tváre a presne to mu vyhovovalo.

Lenivý letný dážď šumel medzi budovami a na kamenných dlaždiciach vytváral malé hríbiky. Naklonené domy a obchodíky sa krčili pod sivou oblohou, unavené a strápené, a Draca pri pohľade na ne premohla nostalgia. Spomenul si, ako vyzerala šikmá ulička vtedy, keď sem prišiel po prvýkrát s otcom. Vtedy bola Šikmá ulička pestrá a hlučná, tisli sa tu čarodejníci takmer z celej Británie, často tu hrali pouliční umelci a i v noci a daždi bola prívetivá, lebo okienka každého obchodu pozývali dnu.

Kráčal hore a dole upršanou ulicou, dážď mu láskal biele vlasy, zlepené mastnotou a nevkusne dlhé, a lepil mu ich na líca. Draco ho nechal. Na pár sekúnd, keď mu studená voda stekala po krku a tvári sa cítil živý, akoby bol konečne súčasťou tohto sveta.

Kde-tu sa i v tomto nečase po uličke prechádzal nejaký nešťastník, no pri pohľade na osamelú a vysokú čiernu postavu v plášti zvykol chvatne odbočiť. Draco tak mal celú uličku iba pre seba.

Nebol tu však len na prechádzke. Na adrese Šikmá ulička 93 sídlil obchod so špeciálnymi produktmi a dvomi ryšavými majiteľmi, kde mali niečo, čo Draco veľmi potrebuje.

Weasleyovské výmysly a vynálezy.

Ocitol sa zrazu pred vysokou budovou s hlavou jedného (alebo druhého?) Weasleyovského dvojčaťa, ktorá pred ním sklonila klobúk. Pozrel sa cez ušmatlané sklo. Vnútri nikto nebol.

Perfektné.

Zatlačil dvere a ozvalo sa hlasné zvonenie. Draco vošiel dnu.

V obchode sa vznášala nejaká zvláštna vôňa, taká, ako zvykne bývať v učebni elixírov. Vysoko nad ním svietil luster a po stenách sa v troch poschodiach tiahli poličky s rôznymi fľaštičkami, bonboniérami, kameňmi, amuletmi a inými predmetmi. Draco si prepočítal galeóny v mešci – toto bude veľký nákup. Zrazu bol z neho štvrták, ktorý každú možnú chvíľu chodil k Zonkovi a zásoboval si spálňu všetkými sladkosťami a pomôckami k podvádzaniu, čo boli v ponuke. Rozbúchalo sa mu srdce – uvedomil si, že je nadšený. Pôvodne chcel iba peruánsky prášok okamžitej tmy, teraz si túžil kúpiť všetko.

Rozbehol sa k prvom regáli vľavo, no zarazil ho hrubý hlas, ozývajúci sa z každého rohu obchodu.

„Hej!" zaburácal. Draco sa vystrašene otočil, no nikto tam nestál.

„Hej, ty!" ozvalo sa znovu, no tentokrát šlo o majiteľov obchodu. „Snáď sme ťa nevystrašili. Čo si a čo tu hľadáš?"

Jedna Weasleyovská dvojička zostupovala dole žlto-fialovo-oranžovým schodiskom v obyčajnom tričku. Draca zarazilo, keď si všimol, že ryšavcovi chýba ucho.