KRIK VO VETRE - Drarry

Kapitola 14.: Všade tam, kde si ty

TW: žiadne

„Malfoy... si si tým istý?"

„V podstate. A buď ticho, ozýva sa sa to tu!" zahriakol ho Draco. Nachádzali sa v malinkej chodbičke, stiesnenej a nízkej. Dracovi sa zdalo, že sa zužuje a oni sa nakoniec zaseknú a nebudú sa vedieť pohnúť vpred ani vzad. Svietili si prútikmi a kráčali za sebou ako škriatkovia v bani.

„Raz som sa v týchto chodbičkách stratil," začal pošepky.

„To rád počujem," odpovedal mu Potter drsne. „Hneď sa cítim lepšie."

„Psst. Raz som sa v týchto chodbičkách stratil, a keď som vyšiel, nachádzal som sa v jednej z kôlní na záhrade. Preto tu teraz sme."

„Super. Takže ty mi vravíš, že touto chodbičkou sa dostaneme na vzduch?"

„No, neviem či práve touto-"

„Malfoy!"

„Snažím sa ti pomôcť! Ak by sme nezmizli z tej hadej izby, do piatich minút by sa k nám nahrnuli smrťožrúti."

„Ale oni predsa vidia, že sme odišli a dostali sa do žalárov."

„Áno, ale Malfoyovské žaláre sú ako Parížske katakomby. Pusté, strašidelné a takmer nekonečné, a preto by sa sem mohli nahrnúť všetci čarodejníci zo Sídla a my by sme nemuseli stretnúť ani jedného."

Keď Potter s Dracom a Armom porazili hady, číhala na nich druhá prekážka: Slizolinov Pokrik čarodejníkov. Pokrik čarodejníkov je akási mantra alebo modlitba, všeobecne známa medzi temnými čarodejníkmi. Úlohou bolo prejsť po dlaždiciach s písmenami v takom poradí, ako sú zapísané v Pokriku. Ľahko pochopiteľné, jednoduché, zvládnuteľné.

Lenže tie písmená neboli len obyčajná latinka. Išlo o niekoľko storočí starý a zabudnutý prepis parselčiny, neznámy pre všetkých živých okrem Temného pána a človeka, čo prekážku vytvoril. Miestnosť bola opatrená tak, že sa nedalo levitovať, premiestňovať, vytvárať mosty. Ak ste stúpili vedľa, prepadli ste sa do žalárov.

To však predstavovalo nečakanú výhodu. Keby sa totiž Draco s Potterom postavili na nesprávny znak, prepadli sa do jednej z prísne strážených ciel. V tých boli väznení Weasley a Grangerová, ktorých Draco pár týždňov dozadu navštívil, a umožnil im útek. Boli to jediné voľné cely v tej sekcii žalárov – a preto bolo logické, aby Draco a Potter spadli práve do jednej z nich. Presun do cely fungoval jednoducho: človek stúpil na dlaždicu a akonáhle tam stál celou svojou váhou, dlaždica sa prepadla dole a človek spadol do akéhosi podzemia, no nezostal tam dlho. Hneď ako sa mu nohy dotkli zeme sa aktivovalo komplikované kúzlo premiestňovania a človek sa dostal do voľnej cely, všetko v priebehu dvoch sekúnd. Draco s Potterom prišli na to, že by sa mohli nechať odmiestniť podlahou, ale jemne zmeniť destináciu tak, aby sa nedostali do cely, ale iného miesta v žalároch.

Draco si vybral uličku, do ktorej kedysi dávno ako dieťa zablúdil a vyviedla ho von zo žalárového bludiska, a preto sa tu teraz tlačil s Potterom a dúfal, že tam nezostanú naveky.

„Ako je možné, že o nás vedia, Potter?"

Potter za ním chvíľu mlčal. „Myslím, že Ten-Koho-Netreba-Menovať je so mnou nejak spojený cez moju jazvu. Snape ma stihol naučiť legilimenciu, aby som sa jeho vniknutiam vedel ubrániť, ale asi to ešte nezvládam dobre."

Draco len prikývol. Ľavé predlaktie už stratilo takmer všetok cit – jed účinkoval rýchlo. S prstami vedel robiť len opatrné a slabé pohyby. Nemal energiu na to, aby Potterovi odpovedal.

Chodbička sa miestami rozširovala a zužovala, zvyšovala i znižovala, Potter a Draco v jednom momente museli kráčať štvornožky. Na križovatkách si Draco robil značky a dvojica sa veľakrát vracala späť po svojich stopách, lebo cesty v podzemí sa uzlili a prepletali. Draco čelil strachu, že si vybral zlú chodbu a na jej konci bude namiesto záhrady čakať Temný pán.