KRIK VO VETRE - Drarry

Kapitola 1.: Noc smrťožrútov

Astronomická veža, koniec 6. ročníka.
TW: vražda, násilie

----

„Ešte stále máš možnosť voľby."

„Ja nemám nijaké možnosti!" vzlykol Draco a jeho tvár sa zvraštila v zúfalstve. „Musím to urobiť! Zabije ma, zabije celú moju rodinu!"

„Prejdi na správnu stranu, Draco, a my ťa ukryjeme tak, že si to ani nevieš predstaviť. Ba dnes večer môžem poslať členov rádu za tvojou matkou, aby skryli aj ju. Prejdi na správnu stranu, Draco. Ešte je čas.

Ty nie si vrah."

Dumbledore na dospievajúceho chlapca upieral svoje oči, ktoré boli síce unavené, ale pozorné. Čakal na Dracovu odpoveď. Vietor sa mu pohrával s bielymi prameňmi vlasov. Stál uvoľnene, akoby mu vôbec neprekážalo, že naňho Draco mieril svojím prútikom.

„Zabijem vás," zaúpel Draco, „zabijem!"

Riaditeľ Rokfortu prikyvoval, keď to počul. Akoby s ním súhlasil.

„Tak do toho, Draco. Zabi ma. Stojím tu pred tebou, bez prútika, bez ochrany. Lepšia šanca sa ti už nenaskytne."

V mesačnom svite kvôli svojej sinavej tvári vyzeral Draco ako duch. Stál tam s trasúcou sa perou a trasúcim sa prútikom smerujúcim do hrude riaditeľa Rokfortu, mohol zabiť Dumbledora, to áno, ale jeho pravá ruka napriek tomu pomaly padala k jeho boku. Dracov dych sa spomaľoval, no jeho črty zostali v tom istom ubolenom kŕči. Dumbledore súcitil s vnútorným bojom Slizolinčana. Rozmýšľal, aký osud tohto chlapca čaká po jeho smrti. Bol si však istý, že Draco bude dôležitou figúrkou na jeho šachovnici.

„Pamätaj na moje slová. Keď budeš potrebovať útočisko, sme tu pre teba," šepol Dumbledore.

Zo schodiska sa ozval dupot čižiem.

„Draco!"

Draco sa bleskovo vystrel a pravá ruka s prútikom mu vystrelila hore, dokonca podstúpil o krok bližšie k Dumbledorovi. Nevedel však skryť triašku, ktorá mu mykala celým telom.

Dumbledore pomaly žmurkol, pozerajúc sa na Draca, a potom sa otočil k smrťožrútom, ktorí zaplnili celé priestranstvo veže. Len pár krokov od neho stála čiernovlasá dáma s dlhým jazykom, ktorým si oblizovala rozťatú peru.

„Dobrý večer, Bellatrix."

Bellatrix sa začala rehotať, keď jej padol pohľad na Dumbledorovu situáciu. Husté vlasy jej viali vo vetre a musela si ich neustále odhŕňať z tváre.

„Si mŕtvy muž, pán riaditeľ!" smiala sa.

Okrem nej tu stálo päť ďalších osôb v čiernom oblečení. Všetci boli otočení k Dracovi. Studený vietor pískal, keď sa preháňal okolo stĺpov, teleskopov a levitujúcich modelov súhvezdí. Tu hore, na Astronomickej veži, bolo ticho. Draco počul iba tlkot svojho srdca a ustávajúci chichot jeho tety Bellatrix.

Keď sa jej telo prestalo prehýbať pod návalmi smiechu, pristúpila k nemu. Jej pery sa postupne stiahli zo širokého úsmevu do úzkej čiarky. Jej vypúlené, krvou podliate oči preskakovali zo svojho synovca na nechráneného Dumbledora, ktorý stoicky zostával na svojom mieste. Svojou tenkou rukou chytila Draca okolo pása a položila si hlavu na jeho plece.

„No tak, Draco," zanôtila Bellatrix ľútostivo. Dracovi naskočila husia koža, keď počul jej sípavý hlas. Z pachu krvi tečúcej z jej úst mu na chvíľu prišlo nevoľno. Ruka s prútikom mu začínala tŕpnuť.

„Zabi ho."

Draco chcel vysloviť tie slová, ktoré by zabili Dumbledora, skutočne to chcel, ale niečo vnútri ich blokovalo. Nedokázal to. Nedokázal ich vysloviť. Všetko naokolo bol iba mrazivý, horúčkový sen. Želal si, aby ho odniesol vietor, aby sa mohol skryť a prečkať vojnu niekde, kde je pokoj. Zatváral oči, lebo Dumbledore a smrťožrúti zmizli, keď bola všade naokolo tma. Zhlboka dýchal nočný vzduch.