KRIK VO VETRE - Drarry

Kapitola 6.: Prichádza kosa

Po Dracovej pravej ruke sa rozliehalo širokánske pole, posiate zlatými klasmi pšenice hojdajúcimi sa vo vetre. Pyšne sa leskli v páliacom slnku, už boli pripravené na žatbu. Klasy na poli netušili, že čochvíľa k nim na vrcholku ich krásy prídu obrovské, vrčiace stroje, ktoré všetku pšenicu vykmásajú zo zeme a spravia z nej obyčajnú bielu múku, bez zlatého lesku. Nemali ani len poňatia, čo ich čaká. V blaženej nevedomosti sa pozerali do slnka a knísali sa v jeho horúcom objatí.

Pri poli stála malinká dedinka, zložená zo sotva tridsiatich domčekov a jedného kostola. Od poľa ju oddeľovala len prašná cesta, na ktorej Draco stál a pozeral sa na pokojné sobotňajšie ráno, ktoré sa ešte stále rozvaľovalo nad strechami.

Vánok mu čechral vlasy, láskavo a nežne. Draco na chvíľu privrel oči a dovolil si uvoľniť sa. Blankytne modrá obloha, nízka dedinka, zlaté pole. Nik sa naňho nepozeral, nik ho nesúdil. Všetci spali vo svojich domovoch či chatkách, nechávajúc celú dedinu otvorenú pre cudzieho návštevníka s bielymi vlasmi.. Draco vedel, že toto bola jeho príležitosť. Príležitosť ukázať jeho silu a oddanosť. Jeho odvahu, možno. Získať obdiv.

Obdiv. Och, áno.

Draco prešiel pohľadom po budovách roztrúsených pri kostolíku. Zaoblené hnedé strechy, biele okná, vyschnuté trávniky, tehlové fasády obrastené tmavozelenými popínavými rastlinami. Nudné a opakujúce sa. Muklovia. Nemajú žiadny zmysel pre vkus, odfrkol si.

Zapáčil sa mu dom, ktorý stál ďaleko od ostatných. Na veľkom pozemku mali jeho vlastníci skromnú farmu, Draco videl statného ťažného koňa a jednu kozu. Áno, to bude jeho cieľ, rozhodol sa. Telom mu prešli zimomriavky zo vzrušenia. Uškrnul sa a vybral si z vrecka prútik, kráčajúc k domu s farmou.

Slnko sledovalo jeho cestu, pozorne a so záujmom. Draco mal oblečenú čiernu košeľu a jej látka sa trepotala v rannom vánku. Pokladal nohu pred nohu, oblaky z vaty nad jeho hlavou sa vpíjali do oblohy. Vzduch, čerstvý, ale hrejivý, bol nabitý akousi zvláštnou energiou. Draco ju ale v ten moment nevnímal.

Keď zastal pred nízkou ozdobnou bránkou, niečo upútalo jeho pozornosť.

V tieni verandy sedel človek, otočený k nemu. Draco si uvedomil, že nemôže pokračovať vo svojej úlohe v tomto dome. Očividne jeho obyvatelia nespia a on nemôže riskovať, že ho pri návšteve niekto uvidí.

Mal by sa otočiť. Áno, mal by sa otočiť a ísť preč, možno dokonca bežať, ísť do inej dediny, pre istotu.

Ale jeho nohy akoby vrástli do prašnej zeme.

Človek zoskočil z verandy a vydal sa k nemu. Draco z diaľky počul fŕkanie koňa.

Mal modré tričko. Farby vyblednutej oblohy.

Draco dostal neblahé tušenie.

Človek – chlapec – už bol takmer pri ňom. Kráčal svižne a v jeho pohľade bolo niečo divé.

Draco uvidel jeho okrúhle okuliare a skamenel. Inštinktívne privrel oči.

Akoby ten chlapec mohol zmiznúť, keď Draco bude žmúriť dostatočne silno.

Jazva, tvarom pripomínajúca blesk. Draco dobre vedel, že je tam, svietiaca na chlapcovom čele, i keď mal zatvorené oči.

Draco sedel na svojej posteli, objímajúc si kolená. Donekonečna si v tme noci opakoval, že to je len sen, v skutočnosti Potter nikdy nohou nevkročil do Willowburnu, nikdy ho nevidel prichádzať a odchádzať nízkou bráničkou, nikdy tam ani len nebol. Šlo len o ďalší výplod jeho mysle.