Myšlienky zaspali v objatí citov

Šedá, neľutuj ma

Vždy som mala šedú rada.
Bola špinavá,
špinavá ako chodníky po daždi,
ako moje myšlienky zaliate bláznivých snov kalužami.

Nikdy nekričala, nikdy neprotestovala,
vždy iba ticho s betónom splývala,
držala normy, ktoré iní kujú v ohni poslušnosti.
Nikdy nebola rebelom.
Nikdy sa nespýtala „prečo?"
Len si sadla medzi čiernu a bielu,
ako tieň medzi nádychom a výdychom.

Viem, že si vinná, šedá.
Ty si si vymyslela päťdesiat odtieňov
len preto, aby si zakryla,
že nič nie je celkom biele,
nič nie je celkom čierne,
všetko sa mieša v špinavých prienikoch,
vo farbách, ktoré sa bojíme pomenovať.

A keď to vieš,
vieš aj to,
že nič svetlé nie je vždy dobré
a nič tmavé nie je vždy zlé.
Dobro a zlo sú len odtiene v očiach slepcov,
čo nikdy nevnímali farby, odtiene textov.

Poznajú prítmie,
poznajú pochybnosť,
poznajú to medzi.
Vidím ťa v hmle,
cítim, ako sa mi plazíš pod kožou,
cítim, ako sa v tebe rozpúšťam.
A padám a topím sa,
presne ako Titanic,
len bez orchestra.

Si tieň slov „možno raz"
a „možno nikdy".

Šedá, neľutuj ma.
Ak som sa ti priblížila,
tak len preto, že farby ma už unavili.

Farby boli jediné čo ma na tento svet naladili.

Neľutuj ma, neskrývam rany,
čo pod kožou pália jak vyhasnuté dni,

Vidíš ma stáť na hranici svetov,
kde končí nádej a začína chlad?
Kamenné mosty sa rúcajú podo mnou,
no ja neprosím o tvoju dlaň.

Vieš že si farby vždy vyžiadajú svoju daň.

Šedá, len ma pochop,

že nie som farieb otrok.

A predsa, ak chceš, príď.
Sadni si vedľa mňa na lavičku bez mena,
počítaj so mnou spadnuté listy,
čo nik nezachytil.

Ale neľutuj ma.
Neoprašuj ma slovami, čo nemôžu zmeniť prach na zlato.
Nesnaž sa nájsť vo mne farby, ktoré nikdy neboli.

Len dovoľ,
aby som bola.
Šedá.
Bez výčitiek.
Bez návratu.
Bez súcitu.

Len... šedá.

Šedá, neľutuj ma.
Veď si ma nikdy neľutovala.
Len si ma skryla do seba
a naučila ma miznúť zo sveta