MYSTERIA

Útek / 2.

V paláci vládne temnota. Plížim sa prázdnou chodbou paláca smerom k hlavnej bráne. Pred dverami ma už čaká Nathaniel.

,,To ti trvalo," uškrnie sa.

,,Zmlkni," syknem.

,,Ženy," pretáča očami. Potichu sa uchechtnem.

,,Naskoč si."

Nathaniel sa premení do svojej skutočnej  formy. Kedže je dosť veľký, musí sa prikrčiť aby som na neho vôbec dočiahla. Svoju tašku drží v zuboch a ja si tú svoju nesiem na chrbte. Nath vyrazí z paláca bleskovou rýchlosťou. Prechádzame bez povšimnutia okolo stráží. Palác sa začína pomaly zmenšovať, až je úplne neviditeľným. Nathaniel sa ženie lesmi nadzvukovou rýchlosťou. Vietor mi nepríjemne šľahá do tváre. Svoje ruky ponáram hlbšie do leopardej srsti. Telo pritisnem na jeho chrbát a snažím sa zabudnúť na všetko okolo. Po únavných troch hodinách v diaľke uvidíme prístav. Konečne. Sme v Londýne. Boli sme tu párkrát s otcom. No vždy iba na chvíľu. Zliezam z bratovho chrbta a rozhliadam sa okolo. Pozriem sa späť na Nathaniela. Už je vo svojej ľudskej podobe. Hľadí na mesto v diaľke a na tvári sa mu objaví krásny úsmev. Jeho čokoládové oči žiaria šťastím, aj keď má pod nimi obrovské kruhy od únavy. Predsa len, niesť ma tri hodiny na chrbte nie je žiadna sranda. Jeho blond vlasy mu padajú do tváre a po čele sa mu kotúľajú kvapôčky potu.

,,Dokázali sme to. Snow, my sme to dokázali !" radostne skríkne. Beží ku mne a vťahuje ma do medvedieho/leopardieho objatia. Zatočí so mnou vo vzduchu a položí ma späť na zem.

,,Poď, v meste som nám kúpil byt, "

Začne ma horlivo ťahať za ruku a spolu bežíme smerom k prístavu. Nath nám stopne taxík a diktuje adresu vodičovi. Onedlho konečne stojíme pred dverami nášho nového domova. Byt je veľmi svetlý a priestranný. Väčšinou tu prevláda biela farba, ale sem tam sa objavuje aj čierna. Idem sa pozrieť do svojej izby. Bola celá modro-biela. Moje ústa sa sa otvorili do tvaru O.

,,Páči sa ti ?", Nathaniel stojí za mnou a spokojne a opiera o rám dverí.

,,Je to úžasné, " skočím mu okolo krku. Spolu s Natanielom sa zrútime k zemi. Obaja prepukneme v obrovský záchvat smiechu.

,,Zabudol som ti povedať, zapísal som nás do školy" povie neisto. Žiarivo sa na neho usmejem.

,,Kedy nastupujeme ?" pýtam sa. Prekvapene nadvihne obočie, ale tiež sa usmieva.

,,Zajtra."

Pomaly prikyvujem a utekám si vybaliť veci. Keď je všetko hotové, ideme s bratom na nákup. Spoločne sa prechádzame Londýnskymi ulicami a prezeráme si krásu mesta.

,,Nath ?" oslovím ho.

,,Hmm ?" otočí hlavu ku mne a vyzerá byť zamyslený.

,,Nezdá sa ti to príliš ľahké?" šepnem.

,,Čo presne ?" spozornie.

,,Náš útek. "

,,Možno, ale väčšina vojakov bola s otcom na porade," dedukuje. Chápavo prikyvujem. Prídeme na malé námestie. V strede je fontána, okolo ktorej stoja zamilované páry. Pravú časť tvorí pódium a pár lavičiek. Na ľavo je ihrisko. Pár chalanov, asi v mojom veku, hrá futbal. Chalani sa vyčerpane zvalia do trávy. Keď s bratom okolo nich prechádzam, všetci sa na mňa dívajú. Skúmajú každý môj pohyb, ale ani to mi náladu neskazí.

,,Idem sa pozrieť do toho stánku, hneď som späť," povie Nath a rozuteká sa ku stánku s hotdogmi.

,,Chlapi," pretáčam očami. Rozhliadam sa okolo seba. Pár metrov odo mňa stojí chlapec s blonďavými vlasmi a zelenými očami. Vlasy sa mu lepia na spotené čelo. Sebavedomým krokom kráča ku mne.