MYSTERIA

Kate / 21.

Svetlo nového dňa mi poláska viečka a ospalo otváram oči. Chcem sa posadiť, ale zarazím sa. Mocná paža je prehodená cez moje malé telo. Pomaly otáčam hlavu a zisťujem, že vo svojej posteli nie som sama. Nicolas leží vedľa mňa a spokojne odfukuje. Vlasy má strapatejšie než zvyčajne. Vyzerá nevinne, keď spí. Kto by bol povedal, že je to lovec ? Opatrne odsuniem jeho ruku a postavím sa z postele. Niečo zamrmle a pretáča sa na druhý bok. Potichu kráčam do kuchyne. Zarazím sa v polke pohybu. Za barovým pultom sedí neznáme dievča. Gaštanovo hnedé vlasy jej siahajú až po kríže. Nathaniel sedí oproti nej a počúva jej škriekanie. Asi sa snaží spievať, ale toto by som spevom určite nenazvala.

,,Čo je to do riti za odporný zvuk,," zahreší Nicolas, keď príde do kuchyne. Jeho ranný hlas je rajská hudba pre moje uši. Vidieť na ňom, že práve vstal.

,,Oh, decká toto je Kate. Kate toto je moja sestra Snow a jej frajer Nicolas," predstaví nás Nath, keď si všimne, že sme tu.

,,Ahoj" usmeje sa Kate a podá mi ruku. Nepríjemne na ňu hľadím a nie som sama. Nath sa pokúsi zachrániť situáciu a prehovorí : ,,Kate zaspievaj niečo" Dievča iba mykne plecami a začne spievať. Moje ruky okamžite vystrelia hore a zakrývam si uši. Jej škriekanie sa mi prevŕtava snáď až do mozgu. Nicolas sa tvári rovnako zničene ako ja. Nathaniel si to však užíva. Tvári sa ,ako keby nepočul nič krajšie. Vyzerá byť priam okúzlený. Tak počkať....

,,STOP !" skríknem. Dievča konečne prestane spievať a Nicolas sa viditeľne uvolní.

,,Nicolas môžeš na slovíčko ?" poviem. Nečakám na odpoveď. Schmatnem ho za pažu a ťahám naspäť do izby. Zamknem dvere a opriem sa o ne.

,,Nicolas ona je...

,,Siréna ? Hej, to už som zistil," zamrmle.

,,Preto bol Nath celý čas taký divný," poviem zamyslene. Prikývne. Zošuchnem sa po dverách dole a sadnem si na sem.

,,Ako sa jej zbavíme ?" pýtam sa zúfalo.

,,Neviem," prizná bezradne. Zošuchne sa po dverách až na miesto vedľa mňa. Chytí moju ruku. Hladí ju od zápästia až ku končekom prstov. Skúma jemnú štruktúru pokožky a ja ho nedbanlivo pozorujem. Okolo brady a líc mu začína rásť malé strnisko. Jeho oči sú svetlé. Líca má mierne načervenalé, ako keby v ňom vládla horúčava. Krčí obočie. Robieva to často, hlavne keď nad niečím úpenlivo premýšľa. Miestnosť napĺňa ticho a ja som za to neskutočne vďačná. Potrebujem si oddýchnuť od môjho hektického životného štýlu. Dívam sa von z okna. Ani som si neuvedomila, že už je zima. Krehké vločky dopadajú na sklo a pozvoľna sa roztápajú. Deti z domu naproti behajú po zasneženej ulici a stavajú snehuliakov. Snežilo aj predtým ? Neviem. Moje problémy ma zaslepili pred realitou. Rastliny v mojej záhrady trpia, ak nie sú už mŕtve. Viem to. Na istej úrovni to viem. Otcova moc nado mnou je čoraz silnejšia. Stále viac a viac túžim po domove. Chcem opäť vidieť tanečnú sálu, kuchyňu a mamin portrét v zrkadlovej sieni. Viem si živo predstaviť rozčúleného otca ako debatuje s Jastrabom o dátume svadby, na ktorú sa nechytám.

°°°

Dni pomaly ubúdajú. S Nicolasom trávim prakticky 24 hodín denne. Som k nemu pripútaná oveľa viac než predtým. Ale nevadí mi to. Je mojou súčasťou ako orgán alebo končatina. Začala som trénovať sebaobranu. Aby som bola úprimná ,Nicolas nie je práve tréner, akého som si predstavovala. Je na mňa príliš mäkký. Neudrie ma. Trvalo mi mesiac presvedčiť ho, aby ma niečo naučil. Ale on so mnou odmieta bojovať. Väčšinou iba behám kolečká a robím kliky. Dnes ideme na prechádzku, ktorá nie je tak celkom prechádzka. Od mojej premeny ubehlo niekoľko mesiacov. Potrebujem sa premeniť a Nicolas tiež. Držíme sa za ruky a kráčame čo najhlbšie do lesa. Zastavíme pri malej skale. Otáčam sa mu chrbtom a roztrasene sa nadýchnem. Dlhými prstami uchopím okraje kabátu a vyzlečiem si ho. Potom nasleduje tričko. Nohavice. Spodné prádlo. A som úplne nahá. Trasiem sa od zimy. Z úst mi uniká para a snažím sa premeniť. Ide to ťažko. Cítim na sebe Nicolasov pohľad, ale ani ma nenapadne sa otočiť a ukázať mu všetky partie môjho tela. Biela srsť začne pokrývať moje telo. Praskanie kostí, príde hneď po tom. Zatnem zuby a odmietam si priznať bolesť. Po mučivých hodinách trápenia stojím na štyroch labách. Otočím sa a vidím, že aj Nicolas sa už premenil. Vznešený čierny vlk žiari v bielom lese ,ako mesiac medzi hviezdami. Jeho srsť je až neprirodzene čierna. Som si stopercentne istá, že som ešte nevidela zviera s takou čiernou srsťou. Vlk pokynie hlavou smerom k lesu a ja viem čo sa chystá urobiť. Na jeho nešťastie som rýchlejšia. Rozbehnem sa naprieč lesom. Nicolas ma vytrvalo naháňa. Mrazivý vietor mi prečesáva srsť. Prižmúrim oči, pretože aj tie ma začnú štípať od chladu, ktorý vládne lesu. Nie som však dostatočne rýchla. Čierny vlk ma predbehne bez seba-menšej námahy. Bežím rýchlejšie, ale aj tak si nepomôžem. Beží ešte rýchlejšie než Nath. Určite. Dobehnem k malému vodopádu. Nicolas stojí na skalnom výčnelku a hľadí na padajúcu vodu pod ním. Pribehnem k nemu a robím to isté. Zrazu sa prikrčí a ja sa bojím toho, čo chce urobiť. Zozadu do mňa strčí a ja sa rútim dolu. Spoločnosť mi robí padajúca voda a studený šum vetra. Keď konečne dopadnem, obklopí ma nehorázna zima. Preniká až do kostí. Môj pulz spomaľuje. Som v polo zamrznutom jazere. Nohami sa dotýkam farebných okruhliakov podo mnou. Vlčie telo zo mna opadlo a moje svetlé vlasy tancujú balet vo vode. Začujem z hora radostný výkrik. Rozmazaná šmuha letí vzduchom a dopadne vo vode naďaleko odo mňa. Voda vyprskne do mojich očí. Narýchlo si ich pretriem a dívam sa na Nicolasa, ktorý sa vynorí nad hladinou s pobaveným úsmevom na tvári.

,,Ja ťa zabijem !" skríknem na plné hrdlo. On sa však iba zasmeje a pláva ku mne. Začnem kopať nohami a chcem odplávať preč, ale som priveľmi pomalá. Zasa. Mocné dlane ma pritiahnú k sebe. Reflexívne si oviniem nohy okolo jeho pása a ruky okolo šije. Vzdialenosť medzi nami je minimálna. Až teraz si začínam uvedomovať čo sa deje. Som sama s lovcom. V jazere. A nahá. Skloním hlavu dole a snažím sa zabrániť červenaniu. Pritiahne si ma bližšie k telu. Som na ňom nalepená. Doslova.
,,Ja...
,,Pšššt, nič nevrav," povie, zatiaľ čo pohľadom visí na mojim perách. Nahne sa a pomaly ma pobozká. Nie je to obyčajný bozk. Je pomalý a jemný. So správnou osobou je bozkávanie ako hojenie. Zacelí rany na duši. A ja svoj liek potrebujem. Pritiahnem si ho čo najbližšie a bozky mu vášnivo oplácam. Vložím do toho všetko. Smútok, šťastie, radosť, zúfalstvo. Dávam mu všetky moje emócie a on mi dá tie svoje. Nie je to len bozkávanie. Je to splynutie dvoch duší. Moje pery tancujú tango s tými jeho. Keď už nemôžeme dýchať, odtiahneme sa. Tuho ho objímem, ako keby som si ho chcela prišiť k telu. Ani po tom, čo sa začnem triasť zimou ho nepustím. Držím ho tak pevne, až si prestávam cítiť ruky.
,,Snow musíme ísť," odtiahne sa a pomôže mi vyliezť von z jazera. Dávam si veľký pozor aby som mu neukázala to, čo by nemal vidieť. Znova sa premeníme na vlkov a rozbehneme sa naprieč zasneženým lesom.