MYSTERIA

Venator / 22.

,,Našiel som to !" vrúti sa Nath do miestnosti. Kate odišla na nejaký výlet,takže je môj brat pomerne normálny. Jej neprítomnosť na neho vplýva veľmi dobre.
,,Už v-viem ako p-porazíme otca,"dychčí. Vyskočím zo stoličky a priklusám k nemu. Položí predo mňa starú knihu. Je v nej obrázok akéhosi starého noža.
,,Nôž ?" smejem sa. To koli tomuto robí taký hurhaj ?
,,To nie je obyčajný nôž. Je to venator. No tak Snow, vieš po latinsky rovnako dobre ako ja. Čo to znamená ?"
,,Venator...Veď to je lovec," poviem nechápavo. Uprene hladím na obrázok noža nakresleného na starých stranách knihy. Všímam si, že na čepeli je čosi vyryté. Prizriem sa lepšie. Môj zrak sa zaostrí a detailne rozoznáva čiary od kovovej textúry. Lovecké znaky. Symboly Hunterovcov, ktoré našli pri mŕtvom     tele  mojej mami.
,,M-musíme ho zabiť ?" pýtam sa zdesene.
,,Stačí ho len poškriabať. Zbaví ho to jeho moci" vysvetlí mi. Značne si vydýchnem. Predsalen je to môj otec. Nedokázala by som ho zabiť.
,,Ale je tu jeden problém," povie po chvíli.
,,Aký ?" kladiem otázku ostrejšie než by som chcela. Nath na mňa nepríjemne pozrie, takmer karhavo, ale odpovie mi aj tak.
,,Je to nôž Hunterovcov. Odovzdáva sa z generácie na generáciu, keď najstaršie dieťa dosiahne dvadsať rokov." Nicolas je ich najstaršie dieťa. Ale ešte nemá dvadsať.
,,Myslím, že by sme tvojho frajera mali poprosiť o láskavosť," zamrmle.

•••

Sedím na studenej parapete a dívam sa na zasneženú krajinu za oknom. Keby tu bola mama, už by ma okríkla aby som z nej zliezla, pretože by som mohla dostať zápal močových ciest. Ale teraz tu nie je. A tak naďalej sedím, až ma začne zadok nepríjemne štípať od ľadového plastu. V rukách držím pero a zápisník. Nenapíšem však nič. Neviem, čo by som mala napísať, a tak iba čarbem po teraz už pokrčenom papieri. Nezmyselné čiary. Vytrhnem stranu zo zápisníka a hodím ju k ostatným na podlahu podo mnou. Malá papierová kôpka sa s pribúdajúcimi hodinami zväčšuje, rovnako ako biele prázdno v mojich myšlienkach. Keď už nemám viac síl vytrhnúť ďalší papier, začnem ho hojdať vo vzduchu. Sústredím myseľ na zápisník a pero. Prinútim dva predmety, aby sa navzájom dotkli. Pero kĺže po čistom hárku papiera. Písmená. Slová. Vety. Samé zbytočnosti. Nechám veci visieť vo vzduchu, a naďalej sa dívam z okna. Deti stavajú snehuliaka. Na rukách majú huňaté rukavice, aby sa chránili pred mrazom. Chýba mi bezpečie paláca. Tu nikdy nemám istotu. V ničom. Nicolasa som nevidela už tri dni. Za ten krátky časový úsek som schudla niekoľko kíl. Nejem. Nespím. Nežijem. Vyzerám ako totálna troska. Cítim sa, ako keby ma pripravili o môj kyslík. Pozriem sa na zápisník a vidím, že je na ňom čosi napísané. Stojí na ňom :

N I C O L A S

Keď moje oči uvidia to slovo, ktoré mi vráža do srdca tisíc dýk, odvrátim pohľad. Hodím zápisník o stenu a postavím sa. Pohyb, ktorý som vykonala bol pre moje telo príliš náhly a prudký. Podlomia sa mi kolená a padám k zemi. Silno si udriem chrbát o konferenčný stolík. Zapriem sa rukami, ale márne. Nepostavím sa. Začne sa mi zahmlievať pred očami. Pomaly strácam vedomie.

•••

Tvrdý mramor ma tlačí do panvovej kosti. Otvorím oči. Som v trónnej sieni. Ležím pod obrovským, trónom vykladaným diamantmi. Na samom vrchu sedí otec. Sú to mesiace čo som ho nevidela. Mračí sa. Bruškami prstov si trie bradu a ja viem, že nemá bohvieakú náladu.
,,Postav sa," povie a jeho hlas je tvrdší, než mramor na ktorom ležím. Moje telo ho okamžite poslúchne. Za tie roky sa naučilo rozoznať otcov panovačný hlas. Zasmeje sa. Jeho hlas je hrozný. Neverím, že som ho mohla nazývať mojím otcom.
,,Bojíš sa. To je dobre. Aspoň na to si nezabudla." Otváram ústa, že niečo poviem, ale nevydám ani hláska.
,,Čo chceš ?" vyšteknem po dlhej chvíli. Moje podráždenie ho pobaví a široko sa uškrnie.
,, Chcem späť svoju dcéru, nie je to očividné?" zaškľabí sa. Nie je. Neverím mu. Div, že mu klamstvá, ktoré vypúšťa z úst neprevrátia jazyk naopak.
,,Neklam. Chceš zrušiť spojenie, aby si neprišiel o moc." Dlane zovriem do pästí. Som nahnevaná. A veľmi. Ale som natoľko vysilená, že sa nepremením. Bez neho nie.
,,Volaj to ako chceš. Tak či tak, je výsledok ten istý. Vrátiš sa domov a vezmeš si Andrewa." Jeho úškrn mu zmizne z tváre. Opäť sa mračí a ja sa zhrozím myšlienky, ako veľmi sa podobáme. Pristúpim bližšie a hladím mu rovno do očí.
,,Tak na to, drahý otecko, môžeš rovno zabudnúť," usmejem sa a urobím malý úklon.
,,Ak to neurobíš dobrovoľne, vieš čo sa stane. Zabijem ho. A je otázne, či tým nezabijem aj teba." Postaví sa. Hnev vo mne stúpa a už ho nevládzem držať viac v sebe. Všetko čo v sebe mám, vyšlem proti môjmu otcovi. Ničivá,neviditeľná vlna energie ho zasiahne a odhodí na druhý koniec miestnosti. Otec zaskučí a pomaly sa zbiera zo zeme. Zlosť mu blčí v očiach. Vystrie ruky pred seba. V okamihu sa na mňa rútia ohnivé plamene. Rukami si zakryjem tvár. Čakám na ostrú bolesť popálenín, ale tá neprichádza. Skladám ruky k telu a pozriem sa pred seba. Nicolas stojí predo mnou. Plamene obklopia jeho telo, ale nepohne sa. Na jeho tvári nie je ani sebe-menší náznak bolesti. Necíti to, pretože ani ja to necítim. Je ohňovzdorný. Keď plamene uhasnú, Nicolas hrdo hľadí na môjho otca. Jednou rukou ma pritiahne k sebe. Vdýchne do mňa život a ja si viac nepripadám taká slabá.
,,Pusť moju dcéru !" kričí otec. Nicolas sa usmeje. Nie však priateľky, je to arogantný úsmev, ktorý vytáča môjho otca do nepríčetnosti. Ohne sa v páse a hlboko sa ukloní.
,,Bolo mi cťou, vaša výsosť" povie. Jeho hlas je štipľavý a mňa jeho drzosť prinúti k malému úsmevu. Otec sa rozbehne smerom na nás, ale my už viac nie sme v trónnej sieni. Ležím na zemi v našej obývačke a Nicolasové veľké telo prekrýva to moje. Postaví sa. Natiahne ku mne ruku a pomôže mi. Vyskočím na nohy. Pozriem sa rovno pred seba a zdesím sa. Človek predo mnou sa ani trochu nepodobá na Nicolasa. Obrovské čierne kruhy mu lemujú viečka a jeho oči potmavli. Tvár je zničená a zúbožená. Je chudší než predtým. Vlasy má strapatejšie než zvyčajne. Je zlomený. Rovnako ako ja. Pribehnem k nemu a surovo ho vtiahnem do náručia. Plačem, rumázgam, vzlykám. Nicolas ma hľadí po vlasoch a tuho ma zviera vo svojom náručí.
,,Opustil si ma," šepnem do jeho ramena. Moje slzy mu zmáčajú tričko, ale nič nepovie.
,,Už ťa neopustím. Nemôžem." Jeho pery sa otrú o moje ucho a ja sa aspoň trochu ukľudním. Prikývnem. Nemôže ma vidieť, ale cíti to. Moje vzlyky sa ozývajú v miestnosti. Nicolas nič nevraví, len ma pevne objíma. Nadýchnem sa vône lesa. Strácam sa v nej. Tu som doma. Jeho náručie je môj domov. Milujem svoj domov.