MYSTERIA

Vyrážame / 25.

Prechádzam sa po byte a potichu si spievam prvé slová I put a spell on you. Pohybujem sa do rytmu, ktorý znie iba v mojej hlave. Prejdem okolo brata. Nevidí ma. Je príliš zamestnaný video-hrou. Z ničoho nič ma prepadne strašná bolesť. Padnem na kolená. Rukami sa chytím za hlavu, ako keby som tým mohla bolesť zastaviť. Nath ku mne pribehne vo chvíli, keď stratím vedomie.

•••

Stojím uprostred zasneženej záhrady. Všetky kvety sú zvädnuté. Život, ktorý tu vládol zmizol. Bezomňa rastliny neprežili. So slzami v očiach sa dívam na ružový ker, ktorý som sadila s mamou. Ruže na ňom sú čierne. Aj ony sa utápajú v zimnom smútku. Bosými nohami sa prechádzam po zasneženom trávniku. Necítim viac vôňu kvetov. Vystriedal ju chlad a prázdnota.
,,Idem po teba," otcov hlas mi trhá uši. Idem po teba. Idem po teba. Idem po teba. Tá veta mi duní v hlave ešte niekoľkokrát.
,,Nie !" kričím, až pokým sa môj hlas nezlomí. Padám do bieleho snehu. Jeho vznešený chlad ma objíme. Znecitliviem. Zima odnesie moje cítenie preč v krásnom ľadovom koči, ktorý ťahajú snehobieli žrebci. Možno je to iba vidina, ale umieranie je skutočné. Koža na mojom tele praská. Vytvoria sa v nej hlboké brázdy. Krv z nich vyteká von a zafarbuje sneh podo mnou na červeno. Tá červeň mi prináša bolesť. Presne také boli moje ruže. Červené.

•••

,,Snow, preber sa !" 

Zvíjam sa na zemi v bolestivých kŕčoch. Viem, že tá bolesť nie je skutočná. Vsugeroval mi ju otec. Nemôžem sa hýbať. Iba kričím. Nič necítim, ako keby som opäť ležala v snehu. Vidím, že ma niekto prenáša, ale kričať neprestávam. Moje hlasivky protestne plačú. Brat ma položí na posteľ a uteká preč. Prinesie kýbeľ so studenou vodou a handrou. Handru namočí do vody a priloží mi ju na čelo. Chcem mu povedať, že nemám horúčku, ale môj vreskot mi k tomu veľmi nepomáha. 

,,No tak Snow prosím. Upokoj sa, Nicolas je už na ceste," povie plačlivo. Už-už mu chcem odpovedať. Ale mozog na nič nereaguje a hrdlo naďalej vydáva ten otrasný krik. Začnem sa metať na všetky svetové strany. Nath sa ma snaží držať na mieste. Doslova ma priľahne, a tak mi znemožní akýkoľvek pohyb. Chcem so všetkým prestať, ale neexistujúci hlas mi prikazuje pokračovať. Otcova moc nado mnou je silnejšia, než som si myslela. Pomocou telekinézy začnem hádzať rôzne predmety po izbe. Nábytok lieta jedna radosť a nie jeden zasiahne Nathaniela do hlavy. Niekto vykopne dvere. Nath ho ku mne pustí. Nič nevidím. Prečo nič nevidím ?! Rozkričím sa ešte viac. Temnota. Všade je temnota.

,,Snow, to som ja. Už je dobre. Som tu s tebou," zúfalý šepot ma privádza späť na zem. Vreskot zmizne a moje oči opäť vidia okolitý svet. Pozriem sa do tváre človeku, ktorý zlomene kľačí pri mojej posteli. 

,,Nicolas," poviem so slzami v očiach. Pritiahnem si ho k sebe. 

,,Je tu," pošepkám mu do ucha. Stuhne. Pozrie na mňa s obavami v očiach a pošle zmäteného Nathaniela preč. Obíde posteľ a ľahne si vedľa mňa. Rukou ma objíme okolo pása a privinie si ma k sebe. Pri zvuku jeho pravidelného dýchania okamžite zaspím. 

°°°

Nicolas

Otvorím oči a spokojne si zívnem. Natiahnem ruku, ale namiesto Snow sa dotknem iba bielej plachty. Je ešte teplá, čo znamená, že odišla len pred chvíľou. Postavím sa na nohy. Vodu tiecť nepočujem, a tak sa idem pozrieť do kuchyne. Bingo. Snow stojí za kuchynskou linkou. Nič nerobí. Nejaví žiadne známky pohybu. Prisahal by som, že ani nedýcha. 

,,Snow ?" oslovím ju opatrne. Nedostane sa mi nijaká odozva ,a tak pristúpim bližšie. Položím jej ruku na rameno a otočím si ju tvárou k sebe. Zhrozím sa. Kam sa podeli jej krásne oči ? Namiesto nich má iba bielu hmlu. Mávam jej rukou pre tvárou, ale nereaguje. Začnem ňou triasť. Čo sa s ňou stalo ? Vystrašene začnem behať po byte a hľadať čokoľvek, čo by ju z toho ,,tranzu" prebralo. 

,,Nicolas !" počujem ako na mňa kričí. Okamžite k nej pribehnem.

,,Papier a pero !" kričí. Vyjavene sa na ňu dívam, ale vyhoviem jej rozkazu. Sadne si za stol a začne niečo čmárať na papier. Keď je kresba hotová, jej oči sú opäť modré a znova je to ona.  Pozriem sa na kresbu. Nasucho prehltnem. Je na nej miesto nazývané Mortem. Centrum lovcov z celého sveta. Leží na severe Anglicka. 

,,Sem príde," povie.  Ja viem, že myslí svojho otca.

,,Kedy ?" pýtam sa.

,,Na Vianoce," dostane zo seba. Vianoce sú za pár dní. Musíme vyraziť hneď, keď sa tam chceme dostať včas. 

,, Priprav Nath a zbaľ si všetko potrebné. O hodinu vyrážame," zavelím. Vezmem si zo stolu kľúče od auta a vyrazím domov. Venator som dobre ukryl. Hádam ho naši nenašli. Ešte si nevšimli, že zmizol. Zbalím si oblečenie a všetky potrebné veci. Pritom stále myslím na Snow a na to ,aký som bol bezmocný, keď  bola v tranze. Neznášam ten pocit. Naložím veci do auta a naštartujem. Neobťažujem sa rozlúčiť s rodičmi. Snow nebýva odo mňa až tak ďaleko,čo sa mi neraz veľmi zišlo. Keď zastavím pred bytovkou, obaja ma už čakajú. Netrasú sa zimou ako väčšina ľudí na ulici. Nám nikdy nebýva až taká zima, ako ostatným. Vystúpim z auta. Vezmem ich veci ,doslova ich hodím do kufra. Snow sa na mňa zamračí. Dám jej pusu na čelo a otvorím jej dvere spolujazdca. Zavriem ich za ňou a sadnem si za volant. 

Snow

Už ideme asi hodinu a Nicolas s Nathom ešte stále neprestali rečniť. Teší ma, že spolu konečne začali vychádzať, ale za chvíľu mi z ich ,,chlapských rečí" praskne hlava. Dívam sa na zasneženú krajinu vonku. Čím severnejšie ideme, tým väčšia zima vonku je. V aute je však príjemne. Vytiahnem mobil z vrecka a rozhodnem sa napísať Jade a Jackovi. Dlho som ich nevidela. Odpovedia mi takmer okamžite. Obaja sú mierne podráždení, že som sa neozvala skôr, ale keď som im vysvetlila, ako sa veci majú, viac to nerozoberali. Hodiny ubiehajú neskutočne pomaly. Nicolas chcel zastaviť v moteli, ale Nath prehlásil, že je to strata času a peňazí. Nevadí mi to, keďže do tohto auta, by sa bez ťažkostí kľudne zmestil aj menší slon. Keď sa začne stmievať, Nicolas zastaví pri najbližšom odpočívadle. Vystúpime z auta. Ja s Nicolasom budeme v kufri a Nath na zadných sedačkách. Vyskočím do kufra a posuniem sa čo naďalej od dverí. Je tu úplná tma. Rukami nahmatám spodok auta, ale namiesto toho  chytím vypracovaný  hrudný kôš. Bože.

,,Hľadáš niečo ?" zachrapčí mi do ucha. Začervenám sa hádam až na zadku. Ľahnem si a otočím sa mu chrbtom. Nicolas sa prisunie bližšie a ruku si prehodí cez môj pás. Zadržím dych a ani sa nepohnem. Položí dlaň na môj pás. Jeho prsty sa odstanú za lem môjho trička a prisunie si ma bližšie. Sme na sebe doslova nalepení. Telo na telo. Dýcha mi do ucha a jeho pery sa obtierajú o môj krk. Roztrasene vydýchnem, na čo sa on pobavene zasmeje. 

,,Nemusíš byť nervózna," šepne provokatívne.

,,Nie som nervózna," zamrnčím. Zasmeje sa, ale našťastie nič nepovie. Dá mi malú pusu na krk. Zaborí hlavu do môjho ramena a začne pravidelne odfukovať. Po napätých minútach konečne zaspím.