MYSTERIA

Bránkar / 6.

Z obývačky sa znova ozve hurónsky smiech. Nathaniel s Jackom sa rozhodli, že si spravia filmový maratón. Keďže mňa filmy moc nebavia, zavrela som sa v izbe. Keď sa hluk rozšíri bytom piatykrát rozhodnem sa, že sa pôjdem radšej prejsť. Nathanielovi nechám odkaz na chladničke. Snažiť sa mu teraz prihovoriť nemá zmysel, aj tak by ma nepočul. Len čo vyleziem z bytu obklopí ma krásna panoráma Londýna. Vonku je mierne pod mrakom a sychravo. Neďaleko nášho domu leží les. Veľa ľudí sem nechodí, čo je pre mňa výhodné. Pod nohami mi šuchoce tráva a studený vzduch mi naráža do tváre. Svoje ruky si schovávam do vreciek kabáta, aby som si aspoň akési teplo udržala. Les bol nasiaknutý vlhkosťou. Cítim vôňu stromov a zvierací odér. Čím hlbšie v lese som, tým slobodnejšie sa cítim. Keď som dostatočne ďaleko od civilizácie, zastavím. Zatváram oči a nadýchnem sa. Pokožka ma začne páliť a kosti sa predlžujú. Premena končí. Opäť som to bola ja. Bezmyšlienkovite bežím naprieč lesom. Počujem každý šuchot, pocítim každú vôňu a vidím každý pohyb. Je to večnosť. Žiadny pocit sa tomuto nevyrovná. A vtedy si spomeniem. Vyrovná. Ale iba keď som v jeho prítomnosti. Vyčistím si myseľ. Žiadne pocity = žiadna slabosť. Jednoduchá rovnica. Nesmiem prejaviť city. Ľudia by to mohli zneužiť a zlomiť ma. Po hodine behu sa unavená vraciam do svojej ľudskej podoby. Oblečenie mám znovu na sebe a vydám sa na spiatočnú cestu domov. Pred našou bytovkou stojí stará pani. Zrejme je bezdomovkyňa. Ruky sa jej mimovoľne chvejú,čo zapríčiní ,že sa jej taška s jablkami vysype. Asi ich nesie na neďaleký trh. Neváham a bežím k panej. Všetky jablká stihnem pozbierať skôr ako sa stačí zohnúť.

,,Ďakujem veľmi pekne, " zachrapčí starenka z posledných síl.

,,Nemáte za čo, " usmievam sa. V srdci sa mi rozleje blažený pocit z dobrého skutku,ktorý ani v najmenšom neľutujem.

,,Máš dobré srdce. Takých je na svete málo" starenka sa na mňa usmeje a pokračuje ďalej v ceste. S úsmevom na tvári kráčam do bytu. Len čo otvorím dvere ocitnem sa v hrejivom náručí svojho brata.

,,Kde si bola ?" odtiahne sa odo mňa a na tvári sa mu mračí úzkosť.

,,Ja..." nemôžem mu povedať, že som sa bola premeniť. Sklamala by som ho. Sľúbila som, že sa pokúsim zapadnúť.

,,Bola som sa prejsť" neverí mi, ani v najmenšom.

,,Dobre" povie. Značne si vydýchnem. Prekvapí ma ,že sa nevypytuje, keďže mi evidentne neverí. Ale asi mu došlo,že by som mu to aj tak nepovedala. Cítim sa unavená fyzicky aj duševne. Bolesť z nedávnej premeny na mňa efektívne dolieha. Šuchtavým krokom kráčam ku svojej posteli, ktorá mi v tomto momente pripomína nebeský obláčik dokonalosti. Hodím sa do zamatových perín a oddávam sa ríši snov.

°°°

,,Ahoj Snow" usmieva sa Jack kráčajúc ku mne. Zo slušnosti ho odzdravím, aj keď nemám práve náladu na rozhovor. Od rána hľadám Nathaniela, ale osud mi nehrá do kariet. Dnes ho ani stretnúť nemôžem, keďže dnes nemáme ani jednu spoločnú hodinu.

,,Čo máš teraz za hodinu ?" nazrie mi cez rameno na rozvrh, ktorý držím v rukách.

,,Telesná, super. Máme spolu hodinu" úsmev sa mu rozšíri a začne ma ťahať smerom k telocvični. Ľudia okolo mňa sa skupinovo hrnú do tried. Vzduchom sa vznášajú umelé vône parfumov a deodorantov. Skupinka dievčat pobehuje sem a tam v snahe nájsť správnu učebňu. Na tvárach sa im črtá zúfalstvo a beznádej. Jack sa na nich ani mihnutím oka nepozrie a pokračuje v ceste. Zastaví pred dverami telocvične. Keďže je Jack podstatne mohutnejší než ja, nemám šancu vidieť prečo zastavil. Jack ustúpi stranou a mňa potiahne so sebou. Vo dverách stojí Nicolas Hunter v celej svojej kráse. Jeho smaragdy sa zablištia a vpíjajú sa do mojich očí. Telom mi prejde triaška. Jemné chĺpky na šiji sa mi stavajú dupkom. Srdce sa mi otrasie v pravidelných rytmoch. Pulz sa mi zasekne v krku. Zatnem zuby snažiac sa nájsť vnútorný pokoj. Jeho pohľad skĺzne po mojom tele a zastaví sa na mojej ruke, ktorá stále zviera tú Jackovú. Oči mu stmavnú a tvár otemnie. Medzi vysoko posadeným obočím sa mu vytvorí vráska. Koža na dlani ma nepríjemne páli pod Nicolasovým pohľadom. Reflexne sebou trhnem púšťajúc Jackovú ruku. Nicolas uprie na Jacka nemilosrdný pohľad. Z hrdla sa mu vyderie takmer nečujné zavrčanie, ktoré obyčajný človek nemá šancu zaregistrovať. Nicolas mi venuje ešte jeden pohľad a vyrazí vpred. Arogantne narazí ramenom do toho Jackovho. Ani sa neobzrie. Hľadí mechanicky pred seba a jeho chôdza je príliš pravidelná. Takmer nepôsobí ľudsky. Pripomína robota naprogramovaného na presné pohyby. Rovnako ako robot ,ani Nicolas nevyjadruje žiadne pocity v mimike alebo gestikulácii.